Keď som bol na biblickej škole, vybrali sme sa raz všetci spolu do mesta robiť evanjelizáciu. Cestou späť sme ja a jedna kamarátka boli smutní. Jej bolo ľúto, že nik z ľudí, s ktorými hovorila, sa nerozhodol Pána Boha prijať. Mne bolo ľúto, že som k Pánu Bohu nikoho nepriviedol. Je v tom rozdiel? Jej bolo ľúto tých ľudí. Mne bolo ľúto, že som niečo nezvládol. Pán Boh dal nejakú úlohu a ja som to „nedal“.
Rozmýšľal som, že ak by som lepšie poznal Bibliu, použil iné veršíky, vedel sa lepšie vyjadriť, lepšie argumentovať,… možno by uverili. Ako správny študent teológie som si to podľa Efezským 4:11 vedel hneď aj dobre odôvodniť – ja proste nie som evanjelista. Som skôr pastier a učiteľ…
Jedna z najdôležitejších vecí pri čítaní Biblie je vždy zobrať do úvahy kontext. V Efezským 4 čítame ďalej v 12. verši, že sme boli ustanovení do rôznych vecí k tomu, aby sme ich nielen robili, ale pripravovali na to aj ďalších. Ak teda niekto má dar evanjelizácie, má k tomu trénovať aj nás ďalších. Keď vezmeme do úvahy celý kontext Biblie, Pán Boh nám dáva viacero výziev k tomu, aby sme o Ňom hovorili, aby sme kázali evanjelium – aby sme to robili všetci, nielen zopár vyvolených.
Čo však s pocitom, že ja na to nie som dosť dobrý, že je to na mňa príliš, že toto „nedám“? Myslím si, že nám môžu pomôcť 3 dôležité veci:
1. Uvedomiť si, čo je moja zodpovednosť a čo nie
V prvom rade potrebujeme porozumieť, čo nesieme my a čo potrebujeme nechať na Božích pleciach.
Ak si si pozrel video, skús urobiť to, čo dievča na videu. Prečo výsledok nie je rovnaký ako vo videu? Aby sme dosiahli požadovaný výsledok, potrebujeme toho druhého. V prípade evanjelizácie, ak sa budeme snažiť akokoľvek, bez Božieho dielu „práce“ sa veľmi neopohneme.
A čo ak by sa to dievča snažilo robiť to, čo ten chlapec? Ak by sa vymenili, zrejme by to dopadlo zle, mohla by sa zraniť, a možno nakoniec aj celkom prestať s gymnastikou.
Ak sa pri evanjelizácii snažíme robiť Božiu prácu, je to pre nás veľmi ťažké. A tiež sa môžeme zraniť tak, že celkom prestaneme druhým hovoriť evanjelium.
Čo teda je na našich pleciach?
Žiť život hodný evanjelia – potrebujeme žiť tak, aby naše skutky reprezentovali našu vieru. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach! (Matúš 5:)
Kázať evanjelium – „Ako budú vzývať toho, v koho neuverili a ako uveria v toho, o ktorom nepočuli a ako počujú bez kazateľa.“ (R10:14-15) Ľudia potrebujú aj počuť, teda okrem dobrých skutkov potrebujeme evanjelium aj hovoriť, kázať, používať slová.
Modliť sa – Ježiš nás povzbudzuje prosiť Pána žatvy, aby vyslal ďalších pracovníkov na svoju žatvu.
Nehanbiť sa – inšpirovať sa Pavlovým „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo …“
Riskovať, skúšať nové veci – „Pre slabých som sa stal slabým, pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých.“ (1 Kor 9:22) Pavol skúšal, nebál sa riskovať a zasiahol množstvo ľudí.
Byť pripravený – Ak by ťa teraz posadili do auta s niekým neveriacim na 30 minút, nakoľko si pripravený povedať mu o Ježišovi?
“Buďte stále pripravení k obhajobe pred každým, kto by od vás žiadal, aby ste vydali počet z nádeje, ktorú máte.” (1 Pt 3:15 )
„Zvestuj slovo, buď pohotový vhod-nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním.“ (2 Tim 4:2)
Kto z nás je pripravený vhod-nevhod? Ja určite nie vždy som. Niekedy nemám chuť na ľudí a ťažko sa mi s nimi rozpráva, niekedy však áno a skúšam iniciovať rozhovory
Byť milý, keď hovoríme evanjelium. „Pánov služobník sa nemá hádať, ale má byť láskavý ku všetkým, schopný učiť a trpezlivý v znášaní zla.“ (2Tim 2:24)
2. Byť poslušný
Niekedy je to ťažké, keďže nevidíme celý obraz. Sme ľudia, chceme vedieť prečo nás Pán Boh vedie do konkrétnych vecí, ako to všetko do seba zapadá, aký je Boží plán.
Počul som o jednej žene, ktorú pozvali povedať svedectvo na evanjelizáciu a cestou k autu vnímala, že sa ma vrátiť domov a obliecť si pod šaty legíny. Uprostred evanjelizácie, kým rozprávala, vnímala, že jej Pán Boh hovorí, aby urobila mlynské kolo. Zdalo sa jej to veľmi divné, ale urobila to a pokračovala ďalej.
Na konci za ňou prišla jedna rodina a otec rodiny povedal: „Ja nie som veriaci, ale povedal som manželke a deťom, že tu s nimi pôjdem, a ak tu urobia mlynské kolo, Boh existuje. A vy ste urobili to blbé mlynské kolo… Tak som tu, a chcem vedieť viac.“
Niečo podobné zažil Jeremiáš (Jer 13), keď mu Pán Boh povedal, aby si kúpil opasok a potom ho mal zakopať. O mnoho dní neskôr ho mal vykopať a použiť na ilustráciu toho, čo chcel Hospodin povedať svojmu ľudu.
Niekedy sa nám veci zdajú čudné, no našou úlohou nie je chápať, ale byť poslušný v tom, čo nám Boh zveril.
3. S výsledkom dôverovať Bohu
Božou úlohou je, že usvedčuje ľudí z hriechu. On je ten, kto otvára srdce.
„Počúvala (ich) aj jedna bohabojná žena menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry. Tej otvoril Pán srdce, aby pozorne počúvala, čo Pavel hovoril.“ Skutky 16:14
Pán Boh ukazuje pravdu a premieňa srdcia.
Prečo teda, keď je toto všetko Božia úloha, sa my cítime vinne, keď niekto neprijme Krista?
Je v poriadku byť smutný, keď niekto Krista odmietne. Buďme však smutní z lásky k tým ľuďom, nie kvôli sebe, lebo to nám pomôže neprestať hovoriť evanjelium.
Späť ku gymnastickej metafore
Ak chalan, aj dievča urobia všetko správne, neznamená to, že ľudia okolo nich to budú vidieť. Keď my spravíme to, do čoho nás Pán Boh volá a on pracuje v srdciach ľudí, tí sa stále môžu rozhodnúť zavrieť pred tým oči a nepozerať na to. Môže nám z toho byť smutno, ale nemusíme za to niesť vinu.
Skočme teda do príležitostí, ktoré nám Pán Boh dáva a pridajme sa k tomu, čo robí On. Keďže sme ľudia, určite niekedy zlyháme. Aj keď sa nám náš skok nepodarí, Pán Boh je stále za nami aby nás zachytil a pozdvihol z nášho zlyhania.
Buďme úprimní. Evanjelium je Božou mocou – my ho nemusíme prikrášľovať.
Je prirodzené, že túžime vidieť výsledky, chceme vidieť, že ľudia sú zachránení, že Pán Boh sa priznáva. A On sa priznáva. Niekedy to trvá dlhšie ako si predstavujeme, ale On je verný. V zbore máme chalana, ktorý s nami roky chodil na všetky tábory, ale uveril až po 12 rokoch. Vytrvajme a dôverujme Bohu a Jeho pleciam.
