Prvýkrát som bol pri mori, keď som mal 16 rokov. Dlho sme cestovali autobusom, a keď sme sa priblížili k pobrežiu, všetci na šoféra kričali, aby zastavil, že chcú zažiť more. A tak šofér zastavil a všetci vybehli von. Niektorí začali chodiť bosí po pláži, niektorí sa len pozerali, a ja si pamätám, že som si nabral vodu do rúk, a dal som si ju do úst, lebo som chcel skúsiť, či je naozaj slaná. A bola riadne slaná. Ale o chvíľu na nás šofér kričal, aby sme sa vrátili, lebo sme museli pokračovať ďalej. A keď sme odchádzali, tak sme z okna pozorovali, ako sa ostatní v mori kúpu, ponárajú sa a zabávajú.
A ja sa pýtam, kto viac okúsil to more? My, ktorí sme tam boli len chvíľu?
Nie. Tí, ktorí tam mohli zostať, ktorí sa v ňom kúpali, ktorí sa ponárali.
A toto nám chce Pavol povedať, keď píše list do Galácie. Aby sme nielen trochu ochutnali Božiu milosť, vedeli o nej, pozerali sa na ňu. Ale aby sme sa v nej kúpali. Aby sme sa do nej ponorili. Aby sme sa tak opreli o Ježiša, že už nepotrebujeme nič iné.
Situácia v Galácii
Keď bol Pavol v Galácii, zvestoval Krista a mnohí uverili. Na Ježiša vložili celý svoj život a mali nádej, radosť a slobodu. Ale potom prišli falošní učitelia. Tí dávali dôraz na zákon, na to, ako Boh pôsobil v histórii židovského národa, dávali dôraz na obriezku a rôzne židovské predpisy a nariadenia. Ľuďom v Galácii hovorili, že ak chcú byť naozaj poriadnymi kresťanmi, všetky tieto veci musia dodržiavať aj oni.
Pavol na to reaguje a ľuďom v Galácii hovorí: Pozrite sa, s nami všetkými je to ako s Abrahámom. Abrahám uveril Bohu, a to sa mu „počítalo pred Bohom“. Viera je podstatná. Mojžiš a zákon, na ktoré falošní učitelia dávajú dôraz, nikdy neboli cestou, ako sa zachrániť pred Bohom. Vždy tu bola len jedna cesta. Cesta viery. Začala u Abraháma a dokonaná bola v Ježišovi Kristovi. Ten, kto v Neho verí, je ako Abrahám a je dedičom zasľúbení. Preto sa vy ľudia v Galácii nemusíte báť. Patríte do Božej rodiny. Patríte na Božiu hostinu. Ste nový Boží ľud. Ste zachránení.
A vo 4. kapitole Pavol pokračuje a hovorí nielen to, že sme zachránení a ospravedlnení pred Bohom, ale hovorí, že o nás platí ešte niečo krajšie:
Jedny z najkrajších slov v Biblii
Vo veršoch 4 – 7 Pavol píše: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod Zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod Zákonom, a aby sme dostali synovstvo. A keď ste synmi, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: „Abba, Otče.“ A tak už nie si otrok, ale syn; a ak syn, tak skrze Boha aj dedič.“
Toto sú jedny z najkrajších slov v Biblii o nás veriacich ľuďoch. Pavol hovorí, že už nie sme otroci, ale sme dedičia, synovia, Božie deti, ktoré nemajú strach pred Bohom, ale volajú Abba Otče. Pre nás Boh už nie je Sudca, ale je Otec, ktorý nás vedie, ktorý nás vychováva, ktorý sa o nás stará.
A Pavol v liste do Galácie píše, že stále sme boli pod niečím: pod zákonom, pod hriechom, pod vonkajšími vplyvmi, pod vychovávateľom. A zrazu sme slobodní, lebo prišiel Ježiš. Boh nám nielen odpustil a nechal nás niekde na ulici, ale On nám odpustil a adoptoval si nás do svojej rodiny. My sme už jeho deti.
V skutočnosti sú len dve skupiny ľudí: Jedni sa modlia, spievajú piesne, čítajú si Bibliu, chodia do kostola. Aj druhí sa modlia, spievajú piesne, čítajú si Bibliu, chodia do kostola. Ale jedni to robia preto, lebo majú strach pred Bohom, boja sa Ho, chcú pred Bohom ešte obstáť a tí druhí to robia preto, lebo porozumeli, že Boh ich už miluje a robia to z radosti a z vďačnosti. A to je obrovský rozdiel. Rozdiel medzi zákonom a milosťou, medzi strachom a radosťou, medzi životom a smrťou.
John Wesley – jedna z veľkých historických postáv kresťanstva založil „svätý klub“ – členom sa mohol stať len niekto, kto bol morálny, plný dobrých skutkov. Navštevovali chudobných, deti bez domova, pomáhali financovať vzdelávanie, postili sa, dávali peniaze, boli proste „svätý klub“.
Keď neskôr Wesley vložil celý svoj život na Krista, o tom snažení povedal: „že boli poviazaní reťazami ich vlastného seba ospravedlňujúceho náboženstva a nedôverovali naplno Kristovi.“ A keď sa pozrel na tie roky fungovania v „klube svätých“, hovorí, že „mal vieru otroka a nie vieru Božieho dieťaťa.“
A o to Pavlovi ide. Aby sme nemali vieru otroka, ale aby sme mali vieru dieťaťa, ktoré vie, že nad ním je dobrý Otec, ktorého sa nemusí báť.
[point-blog-link title=“Tento článok je od našich priateľov z chcemviac.com“ button-text=“Pokračuj v čítaní“ url=“https://chcemviac.com/audio/sme-bozie-deti-nie-otroci/“]
Fotografia: Alfonso Scarpa/Unsplash
