Tento rozhovor pôvodne publikovali naši kamaráti z leaderxpress po vydaní Maruškinej knihy Dožaté. Tu si ho môžeš prečítať celý.
Skúsme sa v rámci obmedzených možností, ktoré nám táto platforma dovolí, pozrieť na niektoré témy, ktorým sa v knihe venuješ. Hovoríš, že sa v nej odráža život tvojich vrstovníkov. Sú to ľudia, ktorí majú rodiny, zamestnanie a v živote sa nachádzajú inde ako kedysi, keď boli mládežníci. Bezstarostný študentský život je definitívne preč. Neviem aké sú tvoje skúsenosti, ale mnohých týchto ľudí môže dospelý život zasiahnuť natoľko, že odpadnú od viery, zostanú zahorknutí alebo prežívajú vieru iba formálne a zvykovo. Ten niekdajší mládežnícky drive, prvá láska, sa vytráca. Ako tomu čelíš ako líderka? Čomu učíš svojich tridsaťročných učeníkov? Ako tomu vzdoruješ ty sama?
M: Z takého celocirkevného pohľadu by som povedala, že čím je cirkev zdravšia, tým je tento problém menší. Pričom tým nemyslím konkrétnu denomináciu, ale cirkev s veľkým „C“. A mám pocit, že cirkev je veľmi silne nastavená pre extrovertov. Pre ľudí, ktorí nemajú problém si nájsť možnosti, ako sa porozprávať, ako si udržiavať komunitné väzby. A tiež pro-mládežnícky. To znamená, že keď chodíš na besiedku, na dorast, na mládež, tak máš viac stretnutí aj cez pracovný týždeň. Máš nejakú skupinku, ktorá je živá. Ale ako náhle vypadneš z týchto skupín, tak sa ešte na čas môžeš stať lídrom, ale potom už ti zostanú iba nedeľné bohoslužby. A ak máš tu smolu, že si ešte aj introvert, ktorý sa nevie po kostole s ľuďmi porozprávať, tak si úplne odpísaný.
Mňa veľmi mrzí, že to tak je. Ale cirkev je veľká a jej aktivity sú pochopiteľne stavané na potreby väčšiny, čo je logické. Stále by sme však mali myslieť na to, že sú tam aj tí druhí ľudia. Aj pre nich by mala fungovať nejaká osobná starostlivosť. Zdravá cirkev by mala ponúkať príležitosti aj pre ľudí, ktorí majú 40, 50… Mali by fungovať menšie komunity, kde ľudia vedia žiť osobnejšie ako v tristočlennom zbore. Kde sa za ľudí niekto konkrétne modlí, kde majú konkrétnu zodpovednosť.
Povedzme, že Cirkev ako celok pravdepodobne sami nezmeníme, ale môžeme zmeniť vlastný prístup ako si s tým poradiť a pomôcť s tým ďalším. Ako ty ako líder vedieš svojich vrstovníkov? Ako sa môžu tomuto brániť?
M: Učím svoje dievčatá, že je veľký problém, ak sa z nás stane taký „rybník“. Keď do nás stále iba vteká voda, keď iba prijímame, ale nedávame ďalej. Každý týždeň prijímame niečo na bohoslužbách, okrem toho si vypočujeme dve či tri kázne online, štyri podcasty a naučíme sa za celý týždeň toľko vecí, že nám ide hlava prasknúť. V dnešnej dobe to vôbec nie je problém, aby sme sa toho učili veľa. Ale zostane to v nás ako v rybníku, kde stojí voda a kde to po nejakom čase začne hniť a nie je tam život. Pretože život môže byť iba v rieke, resp. v jazere, kde voda vteká, aj odteká. V čom ja vidím riešenie pre nás osobne, čo ja môžem robiť? Musím prevziať zodpovednosť za to, že to, čo sa učím, to čo viem, odovzdávam ďalej ďalším ľuďom. Nie každý z nás má obdarovanie evanjelistu, čo ani ja nie som a je pre mňa veľmi ťažké hovoriť evanjelium cudzím ľuďom. Ale možno si pastier a záleží ti na najbližších ľuďoch okolo teba, na tvojej sesternici, bratrancovi, spolužiačke, kolegyni…
Verím tomu, že každému zveril Pán Boh nejakého človeka, ktorý vie menej o Pánovi Ježišovi ako vieš ty. A podľa mňa je v tomto riešenie. Keď porozumieš, že činiť učeníkov, je problémom každého jedného človeka. Nie je to nejaké špeciálne obdarovanie, je to naša základná kresťanská úloha. A neznamená to, že každý je povolaný, aby viedol skupinku pätnásťročných chalanov. Ale každý má nejakú kolegyňu, suseda, sesternicu. A ty vieš, možno, o tri veci viacej o Pánovi Ježišovi ako oni. Keď im tieto tri veci povieš, už je z teba rieka a nie stojací rybník. A keď žijeme takýto život naplnený misiou, pričom je jedno či sme misionári z povolania alebo máme sekulárnu prácu, ale hlavne nám záleží na ľuďoch, ktorí sú okolo nás, aby sa o Pánovi Ježišovi niečo nové naučili, tak nám to dáva zmysel, ktorý nie je taký zaspatý, usedený, prejedený a unavený. Vtedy, keď mám zlomené srdce pre ľudí okolo seba a do konca života som na misii, lebo mi to nedá, že títo ľudia sa o Pánovi Ježišovi nedozvedia nové veci.
Ako môžeš ako líder motivovať ľudí takto žiť?
M: Existuje taká publikácia, Evanjelia v harmónii, ktorej slovenský preklad vydal TC Kompas. A tu sa udalosti zo všetkých štyroch evanjelií uvádzajú chronologicky tak, ako sa stali. Je na tom lepšie vidno, že Pán Ježiš robil veci veľmi strategicky. Za každým jedným stretnutím, za každým človekom mal nejaký zámer. Za každou vetou, každou výzvou, ktorú povedal. Nič nebolo iba tak mimochodom, náhodne. Keď sa s niekým stretol, videl, kde sa ten človek nachádza, vedel, kam ho môže posunúť a vedel, kde ho chce vidieť na konci. Mal víziu pre Petra, pre Jána… A myslím si, že to je vec, ktorá nám niekedy chýba.
Nemyslím si, že je niečo zlé na modlitebnej skupinke, kde sa spoločne modlíme. Alebo na skupinke, kde sa študuje kniha Ruth. Ale myslím si, že vždy by za tým mal byť nejaký vyšší zámer. Napríklad keď dočítame Ruth, tak každý z nej niečo aplikuje a naučí o Ruth niekoho ďalšieho. Nestačí, ak sa my, kresťania, sami niečo nové naučíme, povzbudíme sa, pomodlíme sa, ale zostaneme uzavretým klubom. Malo by to pokračovať misiou smerom von. My tu niečo robíme spolu preto, lebo tam vonku sú ďalší ľudia! A podobne rozmýšľal Pán Ježiš. A keby nepovedal učeníkom: „Choďte do celého sveta a robte mi učeníkov!“, tak my dodnes nič nevieme. Učeníci by mali iba svoj klub dvanástich, kde by sa do konca života bavili o tom, čo sa stalo. Ak by to tak bolo, tak by sme my dnes neboli spasení. A je to veľmi dôležitá vec, aby sme nerobili z cirkvi kluby, ktoré sú členské a ktoré sú VIP. Aj modlitebná skupinka môže mať misijný zámer, kde sa modlíme za stratených. Alebo sa opýtame ľudí okolo: „Za čo sa za teba môžeme modliť?“ Všetky také služby sú vzácne, len je mi strašne ľúto, ak sa to stane uzavretým klubom.
Keď začnem skupinku s niekým novým, tak veľmi skoro hovorím s ľuďmi, ktorí v nej sú, o tomto rozmere. O tom, že túžim, aby činili zasa ďalších učeníkov. A aby to, čo sa spolu naučíme, sme naučili ďalších ľudí. Aby sme prinášali veľa ovocia. A to je odpoveď na otázku, ako nájsť zmysel v ďalšej fáze života. Znamená to, že porozumieme modelu, aký Pán Ježiš žil, že on mal zámer za každou vecou, ktorú robil, mal víziu pre ľudí, keď ich stretol, vedel, kde ich chce vidieť ďalej a že aj my by sme mali vidieť takýto potenciál v ľuďoch okolo nás. Takže podľa mňa je to nikdy nekončiace dobrodružstvo.
Spomínala si, že v knihe hovoríš o vyhorení, alebo nábehu na vyhorenie, ktoré si prežila. Mnohí ľudia v službe cirkvi, službe ľuďom niečo podobné zažívajú. Vieš poradiť, ako sa pred tým uchrániť? A dá sa to vôbec? Či je to taký nutný proces, ktorým musí prejsť každý služobník, každý líder?
M: Je to taká téma, ktorej sa teraz veľmi veľa venujem a dosť veľa si o nej čítam. Ale necítim sa byť ešte fundovaná o nej rozprávať. Môžem však povedať niečo z osobnej skúsenosti. V knihe sa tomu venujem, pretože som bola veľmi na hrane. A Duch Svätý mi ukázal taký hlboký motív. Som presvedčená, že tým, že žijeme v demokratickej krajine a sme slobodní ľudia, tak z vyhorenia málokedy môžeme obviňovať vonkajšie okolnosti. Lebo stále môžeme na čokoľvek povedať nie. Ak to nevieme, je tam nejaký dôvod. A ja som zistila, že u mňa to bola kombinácia viacerých vecí.
Nebola som schopná povedať nie, lebo som sa bála, že niekoho sklamem, bála som sa, že ma nikto nebude mať rád, alebo že si bude myslieť, že som lenivá a tretia vec bol taký trošku samospasiteľský syndróm. Keď to ja nespravím, tak to nikto nespraví a Božie kráľovstvo o niečo príde a bude to zlé. Čo nie je pravda. To som pochopila, aj sa naučila počas sabatikalu. Kvôli tomu som si sabatikal vybrala. Tri mesiace som strávila v úplne inom prostredí. Nielen v Indii, ale aj v Čechách popri Davovi Pattym.
Zistila som, že si musím usporiadať dôvody, prečo robím veci. Musím pochopiť, prečo povedať nie, čoho sa bojím, prečo si myslím, že som ja jediná odpoveď na rôzne žiadosti. A keď nechám Božieho ducha, aby mi povedal pravdu o mojich vnútorných motívoch alebo hlbokých strachoch, ktoré mám, môžem sa dostať na zdravé duchovné aj psychické miesto. Tam, kde viem, kto som, nepotrebujem nikomu nič dokazovať a budem hovoriť áno iba na veci, do ktorých ma Pán Boh volá, nie do ktorých ma volajú ľudia. Ja sama by som často povedala áno iba preto lebo ich nechcem sklamať, napriek tomu, že vôbec nemám povolanie tam byť, ale chcem byť všade, pretože všetci sú všade a ja nechcem byť lúzer, ktorý dačo zmešká.
Pán Boh nás zvyčajne povoláva do vecí, o ktorých vie, že sú pre nás zdravé, dobré a ktoré zvládneme. Nemusia byť vždy ľahké, môže to byť tá jedna jediná vec, ktorá je ťažká, ale je iba jedna. Nie je to dvadsať vecí, ktoré sú strašne ťažké a ktoré robiť nevieme. To neznie ako Pán Boh. Čiže ja by som povedala, že je veľmi dôležité pozerať sa do svojho vlastného vnútra na svoje vlastné motívy, strachy, dôvody, prečo som na hrane vyhorenia. Aj o tom je kniha, ale viac ako svoju vlastnú skúsenosť momentálne povedať neviem, lebo sa na to necítim fundovaná.
Tvoja osobná skúsenosť je určite v mnohom inšpiratívna. Tak nech sa knihe darí a nech inšpiruje čím viac ľudí k čineniu učeníkov.
Bookclub podcast o knihe dožaté si môžeš vypočuť tu:
