V predchádzajúcom článku som okrem zadefinovania zlého poslucháča sľúbila, že sa pozrieme na to, ako kultivovať načúvajúce srdce. Prečo srdce, a nie nejaký správny spôsob, ako to robiť? Technika je dôležitá, ale nie prvoradá.
Pozri sa do seba. Čo chceš, aby sa udialo, keď ťa kamarát počúva?
U mňa je to túžba byť vypočutá, videná, poznaná. Že je tu niekto, kto mi rozumie, aj keď žijeme každý niečo iné.
A preto tu ide najprv o srdce! Adam S. McHugh v knihe „The Listening Life” definuje načúvajúce srdce ako to, ktoré vyhľadáva miesta, kde by mohlo dať, poslúžiť, učiť sa. Pýta sa otázky: „Kým sa mám stať, aby bol zo mňa dobrý poslucháč? Ako zvýšim svoju kapacitu k počúvaniu, ktoré porozumie druhým?”
Nie je na škodu začať pokorou. Uznať, že ľudia sú oveľa komplexnejší, ako si vieme predstaviť. Jeden rozhovor nevyrieši všetko. Pokora buduje úctu, ktorú potrebujeme pri vstupovaní do rozhovorov s ľuďmi. Pokora taktiež poháňa zvedavosť. Tá je ako soľ, čo ochucuje rozhovor, v ktorom chcem spoznať druhého človeka. A ako v takom rozhovore zostať naplno prítomný?
Neustále si pripomínaj, že to nie je o tebe! Pomôžu ti v tom:
1. Otvorené otázky
Namiesto „Mal si dobrý víkend?” sa opýtaj, „Aký bol tvoj víkend?”.
Otvorené otázky sú pozvaním, aby človek vyjadril svoje myšlienky, pocity, či postrehy. Zväčša sme dobrí v kladení prvej otázky, ale v skutočnosti je to tá druhá, ktorá odomyká brány do ďalších svetov. V jednoduchosti je jej sila: „Môžeš mi o tom povedať viac?” Stiahni to na akýkoľvek kontext. Dôležité je, že pozývaš človeka, aby ti povedal viac.
2. Reflektovanie na to, čo si počul
„Zdá sa, že si frustrovaný a doma sa cítiš v týchto dňoch priveľmi kontrolovaný”. Ide o akési zhrnutie toho, čo si doposiaľ v rozhovore počul. Je to dobrý nástroj, ako sa uistiť, že rozumieš tomu, čo počuješ.
Buď však opatrný a dávkuj ho primerane. Ak to robíš stále, môže to vyznieť umelo, a je tam nebezpečenstvo, že začneš veci vysvetľovať cez svoju optiku.
Pamätaj, že cieľom takéhoto zhrnutia/reflexie je túžba porozumieť srdcu druhého človeka a odhaliť možno aj niečo, čoho si nie je vedomý ani on sám. Často ide o uznanie emócie, ktorá leží pod povrchom toho, čo sa komunikuje. Rozpoznať ju, pomenovať, a tým pádom uznať, je veľkou vecou!
3. Otázka ako odpoveď na otázku
„Prečo sa pýtaš?” Autor v knihe spomína, že si za tie roky praxe všimol, ako ľudia, hoci radi žiadajú o radu, o ňu zväčša nestoja. Skôr chcú dostať príležitosť rozdiskutovať svoj zápas. A práve preto položenie ďalšej otázky je dôležité!
Napríklad:
„Ako (by) si riešil nejednotu v tíme?“
„Modlil som sa a začali sme ako tím študovať význam jednoty – v Biblii,…“
Alebo
„Pýtaš sa, lebo…?”
„Lebo je to niečo čo vnímam ako problém v našom tíme. Ľudia síce robia svoje úlohy, ale ako keby každého zaujíma len jeho piesoček.”
„V čom sa ti zdá, že ide len o ich piesoček?”
„Komunikácia v rámci tímu viazne, mali by sme sa viac informovať o svojich zodpovednostiach.”
„Čiže jednotu v tíme meriaš podľa miery komunikácie?”
„Asi áno, nie, neviem…”
atď….
Otázkami pomáhaš človeku pomenovať, v čom vidí problém, priam uvedomiť si, o čo tu naozaj ide. A tebe to pomôže lepšie pochopiť, prečo sa daný človek pýta. Miesto dávania rady takto spolu môžete nájsť riešeniu problému. Kladením otázok prejavuješ záujem o človeka! Si ochotný ísť hlbšie a to je vzácne.
Dalo by sa písať ešte ďalej, ale neponáhľajme sa. Začnime kultivovaním načúvajúceho srdca tým, že budeme tráviť čas pri Jeho nohách. A potom aplikujme všetky tie múdre tipy. Nezabudnime na pokoru, úctu a zostaňme zvedaví!
Fotografia: Etienne Boulanger/Unsplash
