„No tak! Musíš vykročiť zo svojej komfortnej zóny!“ počul si kamaráta, ako povzbudzujúco hovorí, ale tebe v hrudi búšilo srdce.
Všetci sme už asi počuli o komfortnej zóne alebo zóne pohodlia v živote človeka. Najčastejšie to je asi v kontexte toho, že sa treba prekonať, niečo spraviť a vyjsť zo zóny nášho pohodlia. Ale kam? Ak existuje zóna pohodlia, aké iné zóny existujú?
O Abrahámovi si v Genezis 12:1 a Židom 11:8 – 10 čítame: „Hospodin povedal Abrámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem!” Vo viere Abrahám poslúchol, keď ho Boh volal, aby odišiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo. Odišiel, hoci nevedel, kam ide.“
Zóna pohodlia je každá situácia a chvíľa, kde sa cítime bezpečne, bez stresu a naše schopnosti, odhodlanie a vôľa nie sú skúšané. Cítime sa tam pohodlne. Práve odtiaľ Boh povolal Abraháma, aby odišiel od svojej rodiny a zo svojej krajiny na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo. Bol to krok mimo zónu pohodlia.
Zóny pohodlia, rastu a stresu
Je viacero systémov, ktoré hovoria o zóne pohodlia. Jeden z nich hovorí o troch zónach. (viď obrázok)
Zóna pohodlia, zóna rastu a zóna stresu.
Inými slovami o tom hovorí aj Yerkes-Dodsonov zákon, ktorý určuje, že výkon sa zvyšuje s fyziologickým alebo psychickým vzrušením (stresom), ale iba do istej miery.
Čím rastie vzrušenie alebo stres, tým rastie aj výkon a produktivita jednotlivca – je v zóne rastu. Toto ale platí iba do určitého bodu, kde ak ten stres prevýši určitú hranicu, jednotlivec prestáva rásť, ale upadá. Stres, ktorý ho doteraz poháňal vpred, ho brzdí a spôsobuje úzkosť – zóna stresu.
Na to, aby sa človek dostal zo zóny pohodlia do zóny rastu, potrebuje určitú dávku vzrušenia alebo stresu. Ak je stresu ale na človeka priveľa, vychádza zo zóny rastu do zóny stresu, kde to spôsobuje úzkosť a on upadá. Kľúčom je vedieť rozoznať, kedy stres podnecuje rast a kedy už spôsobuje úzkosť.
O toto sa my ako vedúci snažíme, keď vyzývame našich zverencov, aby vyšli zo svojej komfortnej zóny – aby dobrovoľne prijali do svojich životov stres, aby sa podujali alebo skúsili niečo nové za účelom rastu. Je to ale naša zodpovednosť, aby sme boli rozvážni a dávali im primerané výzvy. Aby sme ich vyzývali k správnej veci v správny čas. Aby výška stresu podnecovala rast, ale aby nepresiahli hranicu, za ktorou spôsobuje úzkosť a úpadok. Asi najťažšie je to, že u každého sú tie hranice inde.
Kedy výzvy prijať?
Boh vedel, do čoho Abraháma vyzýva, a on tú výzvu prijal. Vo viere poslúchol a odišiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo. Výzvy nemôžeme len dávať, podobne ako Abrahám, výzvy musíme aj prijímať. Ako ale vieme, kedy výzvu prijať a kedy nie?
Je dôležité si uvedomiť, že pri každej výzve je určité riziko, je tam šanca, že to je na nás príliš, že to nezvládneme alebo to, o čo sa snažíme, nevyjde. Ak je to ale niečo, do čoho nás volá Boh, On sa postará. Aj keď Božia výzva pre nás znie nemožne, ak On volá, On sa postará. (Nabudúce si o tom povieme viac)
Abrahám nevedel, kam ide, ale riskol to a šiel. Chcem nás vyzvať, nebojme sa. Nebojme sa zlyhania, trapasu alebo nepodareného risku. Určite nehrešme, ale skúmajme, skúšajme a dobré podržme (1Tes 5:21).
Sníval vo veľkom
Od Abraháma sa môžeme naučiť ešte viac. On nielen vyšiel zo svojej zóny komfortu, ale on sa aj nebál snívať vo veľkom.
V Židom 11:9 – 10 si čítame: „Na základe viery sa usadil v prisľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jákobom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Očakával totiž mesto s pevnými základmi, ktorého tvorcom a staviteľom je Boh.“
Abrahám, aj keď žil v stanoch, očakával mesto s pevnými základmi. Očakával veľa. V jeho dobe mesto s hradbami a pevnými základmi bolo vrcholom bezpečia a kto vládol takému mestu, mal moc. Abrahám očakával práve také mesto.
Boh mu sľúbil to územie ako dedičstvo a Abrahám očakával, že Boh sa nielen postará, aby nehladovali, aby prežili alebo aby mali nevyhnutné minimum na život. Abrahám očakával od Boha to najlepšie, mesto s pevnými základmi, ale vedel, že tvorcom a staviteľom toho mesta musí byť Boh. On to musí dať a iba od Neho to môže prísť.
Abrahámov postoj ukazuje, v akého Boha veril. Veril v Boha, ktorý je veľký, mocný, ktorého cieľom pre Jeho ľud nie je len prežívanie, ale život a to život v hojnosti (Ján 10:10). Veril v Boha, ktorý môže dať to najlepšie, čo má.
V akého Boha veríme my?
V akého Boha veríme my?
Veríme v Boha, ktorý je tvorcom a Pánom všetkého, ktorý dáva komu On chce a môže cez nás a v nás dokázať skutočne veľké veci? Väčšie než si možno teraz vieme predstaviť? Alebo v takého Boha, ktorý nám dá iba toľko, aby sme prežili, lebo na tie veľké veci naozaj nemá?
Veríme v Boha, ktorý je všemohúci, ktorý má všetko pod kontrolou? Alebo veríme v Boha, ktorý nedokáže opraviť, ak niečo riskneme a nevyjde to?
Veríme v Boha, ktorý sa postará o nás aj naše okolnosti, keď vyjdeme z našej zóny pohodlia a nevieme, ako bude o nás postarané?
Veríme v Boha, nášho Nebeského Otca, ktorý nás nechá len tak, keď zlyháme alebo prosíme o pomoc?
Náš Boh je veľký! On je Pán pánov a Kráľ kráľov. Čakajme od Neho veľké veci a nebojme sa vykročiť do neznáma, keď je On s nami.
Otázky na premýšľanie
- Ako vnímame Boha a jeho moc vo svetle COVIDu a života a služby v karanténe?
- Aké výzvy potrebujem teraz prijať alebo dať?
- V akej oblasti života potrebujem vyjsť zo svojej zóny pohodlia?
