Poznáte to. Diáre a kalendáre zaplnené stretnutiami. Povinnosti, ktoré nepočkajú. Kamaráti a rodina, ktorí vám vyčítajú, ak s nimi netrávite viac času. Škola, práca, deti, služba, hobby. Mohli by sme pokračovať do nekonečna. A do toho ešte vstupujú naše túžby, ktoré skoro nikdy neutíchajú.
Žijeme v dobe, ktorá nás núti sa náhliť. Núti nás byť všade, mať všetko, zažiť čo najviac, ako sa dá. No stále prídeme do bodu, keď aj napriek tomu, že zaplníme v našom srdci konkrétnu túžbu, príde ďalšia. A potom ďalšia. Točíme sa v kruhu túžob a momentmi to vyzerá, že nie je cesty von.
C. S. Lewis k tomuto problému poznamenal: „Keď objavujem v sebe túžbu, ktorú nijaká skúsenosť na tomto svete nemôže uspokojiť, najpravdepodobnejším vysvetlením je, že som bol stvorený pre iný svet.“ Z toho vyplýva, že jediný, kto môže naše túžby uspokojiť, je samotný Boh. No aj napriek tomu sa neprestávame náhliť. Prečo? Kultúra, vynálezy, technológie, marketingové ťahy, dôraz na výkon, produktivitu, neustále zlepšovanie či úspech. Nehovoriac o sociálnych sieťach, ktoré nám každý deň podsúvajú kontent toho, čo majú a zažívajú iní a my nie.
Dôsledky uponáhľaného života
Výsledkom tohto kruhu náhlenia sa nie je takmer nič pozitívne. Jedným z dôsledkov môže byť, že sme mnohokrát nepríjemní na rodinu, kamarátov, ale aj na Boha. Mnohokrát v nás panuje aj závisť. „On to má a ja nie. Čo robím zle?“ Mnohí z nás bojujú s prepracovanosťou či dokonca workoholizmom. A v neposlednom prípade – vyhorenie. Či už v práci, škole, službe. Dávame do druhých všetko, no my sami neprijímame. Ľudia, povinnosti, rozhovory či konflikty nás žmýkajú ako špongiu, ktorej sa nedostáva čistej vody. Veľakrát aj napriek tomu, že robíme veci v službe pre druhých a vidíme v tom Boha konať, my sami sme Bohu najďalej. Vidíme Ho, no nezažívame Ho. Sme iba pozorovateľmi a načúvame iba z diaľky. Robíme veci pre Boha a nie s Bohom.
Problémom je, že to často ani nevidíme a pomalými krokmi sa nechávame vtiahnuť do hriechu. Corrie ten Boomová to opísala nasledovne: „Ak vás diabol nedokáže naviesť na hriech, privedie vás k zaneprázdnenosti.“ To je presne jeho cieľom. Opatrnými a nepovšimnuteľnými krokmi odpútať našu pozornosť od Boha, prelomiť vzťah a zaplniť myseľ a srdce klamstvami. Posledný bod, ktorý spomeniem ako výsledok uponáhľanosti je stopka. Konkrétne stopka od nášho tela. Ak sa nezastavíme my, urobí to za nás naše telo. No tento životný štýl nepôsobí iba na naše telo, ale aj na dušu.
„Uponáhľanosť je formou násilia páchaného na duši.“ (Comer, 2023, s. 59)
Ak sa spýtate ľudí, prečo sa aspoň na chvíľu nezastavia, väčšina vám odpovie: „Nemám čas.“ Ale je to naozaj tak? Riešením by podľa mnohých mohlo byť viacej času. No podľa môjho názoru nejde o nedostatok času, ale o zle nastavené priority. „Až keď budem mať hotový projekt, vtedy si oddýchnem… Až keď dokončím školu… Až keď si zarobím peniaze…“ Až keď… (doplň si). Takýmto spôsobom sa nezastavíme snáď nikdy.
Druhým dôvodom, prečo sa ľudia nezastavia, je, že nevedia ako. Je nám to neprirodzené a možno až nemožné predstaviť si, že by naše mysle a telo nepracovali 24/7 na plné obrátky. A ak si už aj nájdeme chvíľu voľna, strávime ju tak, že si vlastne vôbec neoddýchneme. Namiesto dobrej knihy, siahame po telefóne. Namiesto chvíle ticha hľadáme akékoľvek rozptýlenie a hluk, len aby sme neboli konfrontovaní vlastnými myšlienkami. Vyhľadávame hocijaké narkotikum, cez ktoré utekáme od Boha, pretože nedokážeme byť konfrontovaní tichom, sebou či samotným Bohom.
Existuje však cesta, ako z tohto začarovaného kruhu rýchlosti vyskočiť von. Je to cesta, ktorá nie len ponúka skutočný oddych, ale taká, pri ktorej sa otvárajú dvere k Bohu, Jeho pokoju a blízkosti. Šabat.
Ustanovenie šabatu
Ako sme už spomínali, šabat bol ustanovený Bohom už na samom počiatku sveta a neskôr daný aj ako prikázanie pre izraelský národ okolo roku 1250 pred Kristom. Mojžiš toto prikázanie, spolu s ostatnými, neskôr zopakuje pre všetkých Izraelitov v knihe Deuteronómium: „Zachovávaj sobotný deň, aby si ho svätil, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh!“ (Dt 5:15).
Keď čítame Písmo ďalej, vidíme, že ľudia z izraelského národa sa odvrátili od Boha a Jeho prikázaní, a svoju pozornosť upriamili na nových, nimi vytvorených, falošných bohov, ktorí podľa Izraelitov boli tými, kto ich vyviedli z egyptského otroctva. Neposlušnosť Izraela opisuje aj Ezechiel, keď sa mu prihovoril Hospodin: „Dal som im aj svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a nimi, aby poznali, že ja, Hospodin, ich posväcujem. Dom Izraela sa mi však zoprel na púšti. Nechodili podľa mojich ustanovení a zavrhli moje nariadenia, plnením ktorých má človek žiť; i moje soboty veľmi znesväcovali. Vtedy som povedal, že na púšti vylejem na nich svoju prchkosť, až kým ich nezničí.“ (Jer 17:27).
Šabat taký, aký ho na počiatku stvoril Boh pre týchto ľudí stratil úplnú podstatu. Mohli by sme povedať, že sa takmer vytratil a Boží zámer so šabatom vlastne nebol vôbec naplnený. Je možné, aby niekde v histórii nastal zlom a šabat nanovo naberie význam s akým ho Boh na počiatku stvoril pre ľudí? Biblia v tomto prípade opisuje históriu príkazov, ľudí a národov, ktorí žili tisícročia pred nami. Samotný príkaz Šabatu je tak starý ako samotný počiatok sveta. Je teda prikázanie šabatu pre nás stále relevantné aj v dnešnej dobe? Je to príkaz, ktorý si dnes vyžaduje našu pozornosť a reakciu?
Vyčerpanie a oddych
Každodenný zhon a záťaž majú okrem nášho duchovného života značný vplyv aj na naše telo a psychiku. Dopady psychickej záťaže a stresu je možné pozorovať v oblasti psychickej (znížená bdelosť, ospalosť, zreteľný pokles výkonnosti, nepríjemné pocity, agresívne správanie, strach, sklamanie) i fyzickej (zvýšený krvný tlak, bolesti hlavy, chrbtice, poškodenie rôznych orgánov).
Dlhodobé pôsobenie psychickej záťaže a stresu, prežitie traumy počas výkonu práce môže u krízových manažérov vyvolať vznik chronickej únavy, akútnej reakcie na stres, posttraumatickej stresovej reakcie, syndrómu vyhorenia, môže sa prejaviť zvýšenou chorobnosťou alebo absenciou z práce, spôsobuje opotrebovanie celého organizmu a môže viesť k rôznym ochorenia a poruchám. Jednou z posledných fáz prežívania stresových situácií je aj podľahnutie im. Túto fázu sprevádza vyčerpanie spolu so stratou úsilia, energie a sebadôvery, alebo až rezignácia či smrť.
Naopak spomalenie a utlmenie zhonu má na naše telo či psychiku významný vplyv. Potrebujeme si uvedomiť, že oddych neznižuje produktivitu. Naopak pomáha nám naše povinnosti zvládať efektívnejšie, zámernejšie a najmä konzistentne. Zároveň pomáha pri obnove telesnej energie, renovácii svalového tkaniva a pomáha uvoľňovať hormóny, ktoré ovplyvňujú rast a chuť do jedla. Zo psychického hľadiska oddych upevňuje duševné zdravie, zvyšuje kreativitu, zlepšuje náladu, podporuje celkovú pohodu a v neposlednom rade má podiel aj na posilňovaní vzťahov.
Šabat v 21. storočí
Príkaz šabatu je aktuálny aj v 21. storočí, ale naberá vo svojej podstate nový a oveľa hlbší význam. Je to práve Ježiš, kto tento príkaz obnovuje a dáva mu nový rozmer. Keď sa pozrieme do evanjelií na Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, vidíme, že sa udejú ku koncu týždňa. Ježiš v sobotu leží v hrobe a v ôsmy deň týždňa (t. j. od jednej nedele do ďalšej) vstáva z mŕtvych. Je to deň, ktorý značí všetko nové. Nanovo sa obnovil vzťah a blízkosť ľudí s Bohom a na vrchu všetkého zavládla Kristova láska. Ježiš svojím zmŕtvychvstaním vytvoril historický míľnik, ktorý pre nás znamená, že už viac nemusíme žiť pod ťarchou zákonníctva a prísnych príkazov, ale podľa Jeho milosti.
V Ježišovi sa nanovo obnovuje príkaz šabatu, no tentokrát nám ho Ježiš pripomína s jeho pôvodným zámerom a to ako požehnanie a pozvanie spomaliť, oddýchnuť si a spočinúť v Božej prítomnosti. Ako nasledovníci Krista, Boh od nás nevyžaduje, aby sme žili podľa prikázaní tak, ako boli dané izraelskému národu, ale múdrosť z týchto prikázaní či zákonov pretrváva a príkaz šabatu je dnes o to viac plnší múdrosti a významnosti. Nie je teda už iba prikázaním, ktorému sa máme podriadiť, ale je darom, ktorý máme naplno využiť a radovať sa z neho.
Okrem toho, doba, v akej žijeme, iba zdôrazňuje ešte väčšiu potrebu tohto prikázania. Naša neschopnosť prestať pracovať akoby pramení z otrockého životného štýlu Izraelitov v Egypte, ktorých zotročil nielen sociálny systém, ale aj ich životný štýl, na ktorom sa stali závislí. A my sme rovnako závislí, iba doba sa zmenila. Miestami sa o svoj život skôr oberáme, ako ho napĺňame. Momentmi nám v našich životoch príde zastavenie sa a oddych ako niečo neprirodzené. Máme toľko veľa úloh, že nemať chvíľu nič zapísané v diári nás skôr núti premýšľať nad tým, či sme na niečo nezabudli.
A čo je na tom najhoršie, je, že to všetko ide na úkor nášho času, ktorý môžeme stráviť v Božej prítomnosti. Ježiš vidí a pozná naše životy a napriek tomu Jeho pozvanie pre nás prísť k Nemu a spomaliť pretrváva dennodenne: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ (Mt 11:28 – 30).
