Počúvať hoc aj tie najviac život meniace slová v jazyku, ktorému nerozumieme, môže byť napokon len ubíjajúcou stratou času. Osobne som to na svojej koži pocítil počas svojho študijného pobytu na univerzite vo Fínsku. Nejakým nedopatrením mi do študijného programu zaradili predmet, ktorý bol vyučovaný vo fínskom jazyku. Túto nepríjemnú skutočnosť (nepríjemnú preto, lebo nehovorím po fínsky) som žiaľ zistil až na prvej dvojhodinovke, ktorú som celú presedel kresliac si do zošita. Náš prednášajúci hovoril určite samé dôležité a zaujímavé informácie, no mne to bolo tak na dve veci. Už som viac na ten predmet neprišiel.
Tu sa mi žiada napísať to, čo vravel Ježiš na konci podobenstiev (hoci môj príbeh je skutočný): “Kto má uši, nech počúva! Tak bude aj s…”
Ale teraz vážne.
Predpokladám, že jeden z dôvodov, pre ktorý na mládežiach venujeme toľko času štúdiu Písma, jeho výkladu, vyučovaniu, zdieľaniu sa, modlitbám, uctievaniu, svedectvám a rozhovorom je presvedčenie, že niektoré pravdy sú absolútne kľúčové pre život – ako večný, tak aj tu a teraz – a treba, aby zazneli. Aspoň za seba môžem povedať, že keď vyučujem alebo kážem, tak si tak veľmi… tak veľmi prajem, aby ľudia, ku ktorým rozprávam, videli ten istý životodarný poklad, ktorý v tej chvíli vidím ja a hovorím im o ňom.
Je tu však problém.
Medzi vyslovenou pravdou a poslucháčom existuje niekoľko potenciálnych prekážok. Momentálne rozpoloženie, únava, rušivé prvky ako zima, neschopnosť sústrediť sa, závislosť na telefóne (áno, vždy keď kážem, vidím všetkých tých, ktorí nedokážu 3 minúty nekĺzať palcom po obrazovke), klamlivosť ľudského srdca (Jeremiášové slová, nie moje), slabá príprava rečníka, nedostatočná snaha porozumieť kultúre poslucháčov… a v neposlednom rade kresťančtina.
Áno, počujem: “Je kresťančtina skutočné slovo?” Keby aj nie, tvárme sa, že áno.
O čo ide? O kresťanský žargón. Formu reči v kresťanských kruhoch, ktorej rozumejú domáci, insideri, zasvätení či dlhoroční kresťania, no pre väčšinu ľudí z vonku je skrz-naskrz nezrozumiteľná. Ona je dokonca nezrozumiteľná či nesprávne pochopená aj niektorými dlhoročnými kresťanmi, akurát si to neuvedomujú, alebo im je blbé po toľkých rokoch to priznať.
Problémom je, že nezrozumiteľná reč je prekážkou v robení učeníkov. Pavol sa pýta cirkvi v Ríme: “Ako však budú vzývať toho, v ktorého neuverili? Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10:14) Môžeme dodať: “Ako počujú, keď nerozumejú ani slovo?” Nezrozumiteľná reč totiž robí z jednoduchej zvesti zvesť nekonečne zložitú a z užitočnej zvesti zvesť zúfalo neužitočnú.
Hostia na našej mládeži si potom možno celý čas, tak ako ja vo Fínsku, kreslia do zošita (nenechajme sa oklamať, dá sa to aj mentálne, bez papiera).
Pavol učí cirkev v Korinte jednu zásadnú vec. Počas spoločných stretnutí má fungovať tak, aby z nich nemali úžitok len domáci, ale aj rôzni hostia: “Keby sa teda celá cirkev zišla na tom istom mieste a všetci by hovorili jazykmi a prišli by tam jednoduchí ľudia alebo neveriaci, nepovedali by, že šaliete?… Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý má niečo: chválospev, učenie, zjavenie, hovorenie jazykmi či ich výklad; to všetko nech je na budovanie.” (1Kor 13:23, 26) Hoci sa Pavol v tomto texte zaoberá hovorením jazykmi a prorokovaním, princíp ostáva. Máme si dať záležať na tom, aby naše spoločenstvá slúžili na budovanie nielen domácich, ale aj hostí. To sa týka najrôznejších oblastí života cirkevnej komunity. Dnešnou otázkou je:
“Čo to znamená vzhľadom na voľbu slov počas našich stretnutí?”
Každá komunita si časom vytvorí svoj žargón. Začne používať slová či frázy, ktorým rozumie, ku ktorým má emočnú väzbu či zhŕňa do nich komplexnejšie myšlienky. To je prirodzené a potrebné. Vždy, keď do niektorej komunity príde nováčik, postupne sa žargónu naučí. Opýta sa. Alebo ho vysmejú a naučí sa. Po pár návštevách autoservisu som pochopil, aké úmysly majú mechanici s mojím autom, keď ho chcú dať na diagnostiku a čo sa to zubárovi nepozdáva, keď mrmle pri skúmaní môjho radixu.
No na mládežiach stojíme v inej úlohe. Na zrozumiteľnosti slov záleží. Od prvej chvíle. Totiž, stretnutia mládeže sú okrem iného miestom, kde ľudia prichádzajú rásť. Sú miestom, kde sa pracuje so slovom, myšlienkami a to všetko k budovaniu aj tých, ktorí prišli prvýkrát. Ak si nedáme pozor, môže sa stať, že pre nezrozumiteľnosť niektorej kľúčovej frázy či myšlienky, človek nepochopí veľkú časť zamyslenia, alebo myšlienky pri chválach či zdieľaní sa. Alebo mentálne vypne. Alebo sa bude cítiť ako úplný outsider.
Skús sa vžiť do role človeka, ktorý príde na mládež prvýkrát a bez akéhokoľvek vysvetlenia a šance opýtať sa od mikrofónu počuje: “Na skupinke sme… Počas môjho stíšenia som vnímal… Krv baránkova nás obmyla… (Pomoc, oni tu zabili barana? A umývali sa jeho krvou?)… Pozvi Ježiša do srdca… (Čo? Akože čo? Ako? Kde? Čo?)… Boh zlomil moje srdce… (Naozaj? To je pekný darebák! Mne ho zas zlomila moja bývalá.)… Rovnako ako keď Boh povolal Mojžiša… (Kam ho povolal? Nepoznám. O čo ide?)… Premodlievali sme… Vstúpme do chvály… Eschatológia… (OMG!)”
Potrebujeme. Nie potrebujeme. Musíme. Musíme vysvetľovať slová a frázy, ktoré používame. Musíme si dať záležať na tom, aby ľudia, ktorí prichádzajú na mládež, rozumeli tomu, čo sa na mládeži rozpráva. Buď používajme iné slová, alebo ich vysvetľujme.
Inak sa naša zvesť stane len ubíjajúcou stratou času.
Jedna z najlepších rád, ktorú som počul a držím sa jej, je kázať tak, ako by som rozprával pre celé námestie. Nie som v tom dokonalý. Učím sa to. A verím, že seriál, ktorý tento článok otvára, nám – tebe aj mne – v tejto snahe pomôže.
Fotografia: Kevin Gonzalez/Unsplash
