Predstavte si, že vyučujete na univerzite. Prišli ste na významný objav, ktorý má dosah na celé ľudstvo. Vaše prednášky chodia počúvať profesori, študenti, ľudia zo širokého okolia. Sála, v ktorej prednášate, je úplne nabitá. Ale o niekoľko týždňov sa objavia ľudia, ktorí začnú spochybňovať, či to je naozaj taký obrovský objav a či naozaj rieši všetko tak, ako tvrdíte. A začnú spochybňovať aj vás. Kto ste, kde ste študovali, určite ste to len od niekoho prebrali, a dokonca ste aj na niektoré veci zabudli a nehovoríte všetko. A vy sa musíte brániť a zdôvodňovať, že toto je naozaj veľký objav, od nikoho to nemáte, ale prišli ste na to sami.

Podobná vec sa stala Pavlovi.

Keď bol v Galácii, zvestoval evanjelium, hovoril, že Ježiš pre našu záchranu stačí, o Neho sa môžeme oprieť a už sa nemusíme báť. A ľudia v Galácii v to uverili a našli radosť a slobodu.

Ale keď odišiel, prišli falošní učitelia a začali spochybňovať evanjelium a samotného Pavla.

A tak sa Pavol musí brániť. Robí to hlavne v 1. a 2. kapitole Listu Galatským. 1. Poukazuje na to, ako ho na jeho životnej ceste zastavil sám Ježiš; 2. vysvetľuje, čo spôsobuje učenie falošných učiteľov a 3. rozpráva o svojom konflikte s Petrom, ktorý sa týka falošného učenia.

Pavlova zmena

Vo verši 13 v 1. kapitole Pavol píše: „Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve, že som nadmieru prenasledoval a nivočil Božiu cirkev.“

Pavol nenávidel evanjelium. Nenávidel Ježiša Krista. Nenávidel kresťanov. Jeho cieľom bolo všetkých pozatvárať, mučiť, skoncovať s Ježišom Kristom. Pre Pavla bola správa o Ježišovi Kristovi, že On je cesta, rúhaním voči Bohu. Ale keď ide pochytať ďalších kresťanov, na ceste sa mu zjavuje Ježiš Kristus a pýta sa ho: Saul, prečo ma prenasleduješ? Toto je pre Pavla šok. Nastáva úplná zmena v jeho živote. Z človeka, ktorý najviac prenasleduje Krista, sa stáva jeho najväčší zvestovateľ.

Pavlovo obrátenie sa nedá ľudsky vysvetliť. Bol to bol Boží zásah. Pavol nebol niekto, kto skúmal rôzne filozofie, kto bol hľadajúci. Pavol jasne vedel, že kresťanstvo musí zničiť. A mnohí veriaci sa ho ešte zo začiatku báli. Hovorili: „Veď to je ten, čo nás ešte včera zatváral a teraz hlása Krista?“

Pavol v 1. a 2. kapitole hovorí, že potom ako všetko vložil na Krista, na 3 roky odišiel do Arábie, potom bol 15 dní u Petra a stretol sa aj s Jakubom a potom až po 14 rokoch išiel do Jeruzalema k apoštolom. To všetko píše, aby ľuďom v Galácii ukázal, že evanjelium nemá od ľudí, od nikoho sa ho nenaučil, ale má ho priamo zjavením od Ježiša Krista.

Potom pokračuje a hovorí,  že keď bol v Jeruzaleme, vysvetlil apoštolom, čo káže a ako pracuje. Tí keď videli požehnanie a milosť, ktoré Pavol má, podali si s ním pravicu a dohodli sa, že Pavol pôjde k pohanom a oni budú ďalej pracovať medzi židmi. A Pavol hovorí, že dokonca ani Títa, jeho spolupracovníka, ktorý nebol žid, nenútili dať sa obrezať.

Obriezka bola jednou z vecí, ktorú hlásali falošní učitelia. Hovorili, že každý, kto chce obstáť pred Bohom, musí byť podľa židovského zvyku obrezaný. Pavol týmito slovami akoby kresťanom v Galácii povedal: „Pozrite sa, keď od Títa, ktorý je učiteľom, ktorý so mnou hlása Krista, apoštoli nevyžadovali obriezku, ako to, že falošní učitelia, ktorí prišli k vám, to vyžadujú od vás?“

Bol to ďalší z Pavlových argumentov, ktorým ukazoval ľuďom v Galácii, že falošní učitelia, ktorí im tvrdia, že sa musia dať obrezať, aby obstáli pred Bohom, nemajú pravdu.

Nenechajme si vziať slobodu a radosť od ľudí, ktorí ju sami nemajú

To, že apoštoli v Jeruzaleme nenútili Títa dať sa obrezať, malo svoj dôvod. Jednak to už nebolo potrebné, ale zároveň Pavol poukazuje na to, že to bolo posolstvo smerom k falošným učiteľom, ktorí šíria neistotu. Pavol o tom píše vo veršoch 3 a 4: „Ale ani Títa, ktorý bol so mnou, hoci bol Grék, nenútili dať sa obrezať, a to práve pre falošných bratov, votrelcov, čo sa vlúdili špehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili.“

Musíme si pamätať, že stále budú okolo nás ľudia, ktorí ešte neporozumeli, že Kristus stačí. Pracujú, snažia sa, posudzujú, či sme dobrí kresťania, sami nemajú radosť a slobodu a berú ju aj ostatným.

Predstavte si, že ste na lúke pod lesom. Ste tam mladí aj starí, máte loptu a poviete si:

„Poďme si spolu zahrať futbal.“ Postavíte si bránky, dáte dva kamene na jednu stranu, dva kamene na druhú stranu, vezmete loptu a hráte futbal. Tešíte sa, máte zábavu, máte radosť, máte dobré priateľstvá, spoločenstvo.

A zrazu niekto príde a spýta sa vás: „Hej, čo to robíte?“

A vy na to: „Hráme futbal.“

A on odpovie: „Toto je futbal? Veď keď hráte futbal, musíte mať poriadne bránky a toto je krivé ihrisko a musíte si rovno naťahať čiary.“

A vy si poviete: „Aha,“ a tak začnete stavať nové bránky, vyrovnávať ihrisko, ale nedarí sa vám, ťaháte čiary, učíte sa taktiku, trénujete, aby ste hrali dobrý futbal. A po 3 — 4 týždňoch zistíte, že vás to už vôbec nebaví. Že ta zábava, ktorá tam bola, sa už pominula a zostali len príkazy, zákazy a tréningy a všetko krásne je preč.

Tento príbeh hovorí, aby sme si nenechali vziať slobodu a radosť od ľudí, ktorí ju sami nemajú. Ak začneme kráčať cestou príkazov, zákazov a ľudských tradícií, všetko stratíme.

Fotografia: Rowan Heuvel/Unsplash