Aj napriek tomu, že počas strednej a vysokej školy som mala vždy nejakú brigádu, nástup do práce na plný úväzok pre mňa predstavoval obrovskú zmenu. Byť študentom znamená zobudiť sa ráno v posteli, vypnúť budík a rozhodnúť sa, či dnes ísť alebo neísť na prednášku. Keď nepôjdeme, svet sa nezrúti a na prezenčnú listinu nám maximálne pribudne jedno X. Samozrejme, musíme sa aj učiť na zápočty, robiť projekty, písať seminárne práce a pripraviť sa na skúšky, ale študentský život je časovo flexibilnejší. V prípade, že si potrebujeme pripraviť tému na piatkový dorast, stačí si ráno pred školou privstať, využiť jeden z voľných dní bez prednášok, dieru v rozvrhu alebo 2 hodiny počas nudnej prednášky a je to! A k tomu, ako bonus, máme ešte aj voľný večer.
Časový rozvrh pracujúceho človeka už taký flexibilný nie je. Bez ohľadu na to, ako málo sme predchádzajúcu noc spali a ako sme unavení, musíme ráno prísť do práce. Ak nerobíme v zázračnej firme, naša práca vyžaduje každý deň minimálne osem hodín plnej fyzickej, resp. duševnej sústredenosti v závislosti od druhu zamestnania.
Ak stojíme pri páse, nemôžeme si len tak na dve hodinky odskočiť, lebo musíme naplniť predpísané normy. Ak šoférujeme sanitku, nemôžeme sa hrať na mobile alebo s niekým chatovať cez Messenger, lebo od nás závisia ľudské životy. Počas kontroly finančných tabuliek si nemôžeme pripravovať aktivitu na skupinku, lebo môžeme spraviť veľa chýb z nepozornosti a nestihneme termín na ich odovzdanie. V skratke to znamená, že náš voľný čas sa zrazu zredukoval na pár hodín každý večer a víkend. Preto je veľmi dôležité, ako tento voľný čas využijeme.
Zavesiť službu na klinec?
Obzvlášť náročné môže byť skĺbiť našu službu s novým zamestnaním, najmä v prípade, ak časovo koliduje s pracovným časom. Práca by však určite nemala byť dôvodom zavesiť službu na klinec.
Ak z časového hľadiska nie je možné pokračovať v našej službe spôsobom, na aký sme boli doteraz zvyknutí, modlime sa a hľadajme iné riešenia, ako zostať aktívne zapojenými do života cirkevného zboru, mládeže, dorastu, besiedky či skupinky. Víkendové akcie, výlety a stretnutia sú na to ako stvorené, rovnako ako intenzívny čas, ktorý môžeme do niekoho investovať po práci vo forme osobného mentoringu. Ak to zanedbáme hneď na začiatku, je pravdepodobné, že rýchlo spohodlnieme a viac sa k tomu nevrátime. Zároveň je potrebné uvedomiť si, že ako pracujúci už nebudeme môcť byť vždy a všade na sto percent.
Naše sily majú svoje limity
Naše fyzické aj psychické sily nie sú nevyčerpateľné a majú svoje limity. Nasadenie 24/7 môže viesť k vyhoreniu a maximálnemu vyčerpaniu, kedy už aj vedomie toho, že máme ísť na dorast alebo tím v nás vyvolá nepríjemné pocity, nevôľu, nechuť a odpor. Služba sa tak pre nás stáva trápením a záťažou.
Na jeseň 2016 som sa ocitla vo veľmi podobnej situácii. V porovnaní so študentským životom sa spôsob trávenia môjho voľného času vôbec nezmenil. V pondelok po práci dorastový tím, v utorok skupinka, v stredu čas s mládežou z domovského zboru alebo stretnutie s niekým, koho som už dlho nevidela, vo štvrtok dorast, a v piatok a cez víkend buď ŠPM, noc s dorastencami v Lýceu, cestovanie domov alebo niečo iné, kde bolo potrebné zostať a pomôcť. Veľmi výnimočne sa v mojom rozvrhu vyskytol voľný deň či víkend. Chodila som domov neskoro večer a na druhý deň vstávala ráno do práce. K tomu sa nabalili pracovné ťažkosti a povinnosti a ja som mala pocit, že už nemôžem ďalej. Nechcelo sa mi ísť na dorast a tešila som sa na to, keď skončí a ja budem môcť ísť domov. Spoliehala som sa na to, že na doraste sa ľudia z tímu postarajú o tých, ktorým sa treba venovať, lebo mne sa vôbec nechcelo a nemala som na to kapacitu.
Zúfalo som si potrebovala oddýchnuť, ale na druhej strane som cítila zodpovednosť byť tam a postarať sa o všetko potrebné. Nakoniec som v decembri pred Vianocami skončila so 40 stupňovými teplotami na PN-ke. Zostala som doma viac ako týždeň, kedy som nemohla ísť ani do práce, ani na iné miesto. Bol to pre mňa veľmi vzácny čas, kedy som si konečne mohla nerušene oddýchnuť. Zastaviť sa a byť so svojím Bohom a v Božom slove. Až takto ďaleko to muselo zájsť, aby som si uvedomila, že môj time management má veľké medzery a v mojom rozvrhu chýba jeden dôležitý aspekt – odpočinok.
Otázky
- Je pre teba ľahké rozložiť svoju energiu a čas, alebo máš pocit, že si na pokraji “vyhorenia”?
- Ako sa zmenil tvoj pohľad na službu odkedy si začal pracovať? Je pre teba ťažšie vyhradiť si čas, ktorý venuješ iným a čas, ktorý venuješ odpočinku?
- Prečítaj si Kazateľ 3:1 – 6 a List Efezanom 5:15 – 16. Čo nám vravia o čase a jeho dobrom využívaní?
- Volá ťa Pán Boh do nejakej zmeny ako reakciu na dnešné štúdium?
Fotografia: Kristína Buchelová
