Ako viesť mládežníkov ku chválam 1: Prečo máme chváliť?

Zaujíma ťa téma uctievania? Dnes máme pre teba článok od Elizabet Rachel Elijaš, ktorý vznikol ako súčasť záverečnej práce v Škole pre pracovníkov s mládežou.

Prečo chváliť?

Často si kladiem otázku, prečo sú práve chvály dobrým nástrojom pre rast nášho duchovného života. Stretávam sa s otázkami: “Prečo Boh chce, aby som mu prejavoval úctu práve vo forme chvál, keď neviem ani spievať, ani hrať na žiadnom nástroji? Nemám talent na poéziu ani na nič kreatívne.” Tieto otázky ma viedli k tomu, aby som si uvedomila, že asi nie každý rozumie pojmu chvála. Začala som vnímať priestor na zdieľanie a prechádzanie si s mládežníkmi, čo to pre nich v skutočnosti znamená chváliť Boha. 

Tak prečo chvála? Biblia nám hovorí o tom, že sme stvorení na Boží obraz, na Jeho slávu (Gen 1:27 – 28). Ako stvorení na Jeho obraz sme povolaní chváliť Boha a uctievať Ho vo všetkom, čo robíme. Ak je to pravda, nestačilo by sa len modliť? Chvála vo forme spevu nám dáva priestor, tak ako aj modlitba, vyjadriť vďaku a úctu Bohu. Boh nás pozýva do živého vzťahu s Ním a chvála je jedna forma uctievania, ktorá nám dáva možnosti, ako tú vďačnosť, adoráciu vyjadriť prirodzeným spôsobom. 

Čo je to chvála? 

Chvála, alebo v hebrejčine yāḏâ (budem chváliť), má rôzne preklady na základe toho, v akom kontexte sa používa. Je to vyjadrenie obdivu, oslavy, alebo vďačnosti Bohu. Ako sa píše v Žalme 95:1 – 6, je to verbálne alebo viditeľné vyjadrovanie úcty a bázne za to, kým Boh je, a čo pre nás robí. Existujú dve formy chválenia. 

Prvá je adorácia, chválenie Boha za to, kým je. Druhá je ďakovanie, chválenie Boha za to, čo urobil a čo robí (Iz 25:1). Je mnoho spôsobov, ako vieme uctievať Boha a chválenie je len jeden spôsob tohto vyjadrenia. Vnímam dôležitosť tejto aktivity v rámci nášho duchovného rastu. Chválenie je liek pre duchovné vyhorenie. Chválami môžeme bojovať proti diablovým pokušeniam, lebo keď chválime Boha, vzďaľujeme sa od diabla. Chválenie Boha nás vyslobodzuje od duchovnej viazanosti a prispôsobeniu sa k tomuto svetu. Boh hľadá uctievačov, tých, ktorí sa mu klaňajú v Duchu (v iných prekladoch “v duchu” – pozn.) a v pravde (Jn 4:23).

Chvály sú dôležité, lebo takýmto vyjadrením poukazujeme iným, ale aj sebe, že v skutočnosti Boh je našou autoritou. Vyznávame, že On je jediný Boh, že On sám je hoden takej úcty (Mt 4:10). Vzdávanie chvály Bohu je liek pre našu duchovnú suchotu. Často cítime prázdnotu a hlad, a snažíme sa ju naplniť každodennými vecami, ale zabúdame, že chvála je jedným z liekov pre utíšeniu smädu. 

V Jánovom evanjeliu, v 4. kapitole, sa Ježiš stretáva so Samaritánkou, a ponúka jej živú vodu, z ktorej keď sa napije, nebude už smädná. Samaritánka po rozhovore s Ježišom odchádza a zvestuje ľuďom čo zažila (Jn 4). Zdieľanie toho, čo prežívame s Bohom, spolu s inými, je tiež formou chvály. On je jediný, ktorý vie tú prázdnotu zaplniť. Chvála je dar od Boha. Už na začiatku samotnej knihy Genezis vidíme, že Boh tvorí svet, ktorý mu prináša chválu sám o sebe už tým, že je (Ž 96:11 – 12). 

Posilňovanie viery a komunity 

Chválenie Boha je liek pre naše duchovne choré srdcia. Je to niečo, v čom potrebujeme Božiu pomoc a nemusíme v tom byť sami. Aký môže mať vplyv spoločné chválenie v našich cirkvách a v našej mládeži? V Ef 5:19 sa píše: “Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne, v srdci spievajte a oslavujte Pána. Za všetko ustavične vzdávajte vďaky Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“ Jasne vidíme, že chvála nie je niečo, čo máme robiť iba osamote, ale je to niečo, čo máme robiť spoločne. Boh nás pozýva do spoločných chvál. 

Žalm 100 nám hovorí: “Plesaj Hospodinovi, celá zem! Radostne slúžte Hospodinovi, prichádzajte pred neho s jasotom!” Celá zem nie jeden človek, nie len vyvolení, ale všetci. Všetci sme pozvaní do tejto aktivity. Chvály sa stáli silnou súčasťou aj dnešných bohoslužieb. Každý má slobodu chváliť Boha svojím spôsobom a vo svojom čase.

Keď sa pozrieme na mládeže na Slovensku, na väčšine z nich sú chvály časť programu. Vnímame ich ako súčasť istej „liturgie“. Chválospevová skupina, vždy pripravená poslúžiť kedykoľvek. Ale ako to vyzerá v novovznikajúcej alebo v malej mládeži? Ako priniesť element chválenia, aby mládežníci nemali pocit, že je to len výplň programu, ale naopak, že je to plnohodnotná súčasť týchto stretnutí? 

Je tiež dobré pozrieť sa na to, ako my sami vnímame chvály. Môžeme sa pozrieť najprv prakticky na to, ako je na tom naša mládež. Vytvoriť priestor pre zistenie toho, koľkí a ako veľmi sú naši mládežníci oboznámení s témou chvály, či rozumejú tomu, čo všetko spadá pod pojem chvála, čo to pre nás prakticky môže znamenať v našich duchovných životoch a akú majú osobnú skúsenosť. 

Chvála ako životný štýl 

Biblia nás pozýva, aby sme prichádzali pred Boha takí, akí sme. Spomeniem príbeh Dávida, ktorý prichádza pred Boha, aj keď je nahnevaný, aj vtedy, keď sa raduje. Prichádza s tým, čo má. Nie sme pozvaní do toho, aby sme sa porovnávali v tom, kto má aký hlas alebo nadanie. Sme pozvaní chváliť iba Boha, aby sme sa zjednocovali a spoločne vzdávali chválu Jemu jedinému. Je dôležité zdôrazniť, že nejde o to, že musíme chváliť Boha, ale o to, že chceme vybudovať komunitu, kde budeme prirodzene chváliť Boha, uznávať Božiu všemohúcnosť a Jeho jedinečnosť. 

Na to, aby sme mohli Boha chváliť ako nášho Spasiteľa a jediného Kráľa, musíme poznať Jeho slovo. Sám Ježiš hovoril učeníkom, že ak zostaneme v Jeho slove, budeme skutočne Jeho učeníkmi, poznáme pravdu a tá nás vyslobodí (Jn 8:31 – 32). Ak chceme, aby sa chvála stala súčasťou nášho životného štýlu, potrebujeme poznať Božie slovo, aby sme mohli mu prinášať obetu chvály, čiže ovocie úst (Žid 13:15 – 16). 

Predtým, než môžeme našim mládežníkom hovoriť o chválach a o tom, aké je to dôležité, každý z nás, ako pracovník s mládežou, potrebujeme osobne tráviť čas s Bohom vo chválach. Sme stvorené bytosti, ktoré majú v sebe zabudovanú túžbu a potrebu niečo chváliť. Vidíme to, keď sa pozeráme na krásne maľby alebo na krásnu prírodu, a máme vnútorné nutkanie vyjadriť obdiv. Najčastejšie to robíme vo forme poézie alebo prostredníctvom umenia. Otázka však znie, čo vlastne uctievame. Keďže sme poznačení hriechom, máme väčšiu tendenciu uctievať a vyjadrovať náš obdiv k bežným veciam zo sveta. Prvé z desiatich Božích prikázaní nám hovorí o tom, že Boh je jediný boh, a nemáme sa klaňať nikomu iba Jemu (Ex 20:3 – 6).

Tiež som si uvedomila, že najviac, čo vieme dať svojim mládežníkom, je to, že im budeme príkladom a vzorom. Ak chcem, aby moja mládež, moji mládežníci, mali zvyk chválenia, musím to robiť ja sama a pravidelne im o tom hovoriť, zdieľať sa o tom s nimi a byť aktívnou súčasťou chvál. Chvály nám dávajú priestor zdieľať s mládežníkmi to, čo prežívame, a tiež to, ako sa ku nám prihovára Duch Svätý. Mojou skúsenosťou je, že sa často vyskytne v nejakej piesni veta, ktorá mi pripomenie nejaký zážitok s Bohom. A práve to môže inšpirovať mládežníkov, aby tiež chválili a zdieľali to, čo prežívajú s Bohom. 

V nasledujúcom článku sa dozvieš viac o tom, kedy je ten správny moment chváliť a ako to môžeme robiť s našimi mládežníkmi.