Existujú dva typy ľudí. Prvý typ je ako čierny čaj, ktorý máte vylúhovaný tak za 2 minúty. Sú to ľudia, ktorým stačí pár minút na to, aby sa cítili bezpečne a otvorene a nemusíte pre to ani veľa urobiť. Druhý typ ľudí je ako bylinkový čaj; kým je pripravený a dobrý, trvá mu to aj 10 minút – teda oveľa dlhšie.

Ja som určite typ bylinkový čaj – kým dostanete niečo „dobré“, podstatné, z môjho vnútra, môže to trvať aj 2 hodiny.

Zrejme každý máme v živote ľudí, ktorým trvá dlhšie, aby sa v rozhovore cítili bezpečne, alebo s tým potrebujú trochu pomôcť. Týka sa to aj rozhovorov o Kristovi – či už ide o veriacich alebo neveriacich ľudí v našom živote.

Ježišova interakcia

„Pri pohľade na zástupy Mu ich prišlo ľúto…“ Matúš 9:36

V inom preklade sa uvádza, že bol pohnutý súcitom. To je Ježišov postoj, keď pozerá na zástupy ľudí, ktorí potrebujú pomôcť. Ak pristupujeme k druhým ľuďom spolu s Kristom, aj my môžeme vstupovať do rozhovoru so súcitom.

„I spýtal sa ich: O čom sa tatko idúcky rozprávate?“ Lukáš 24:17

Príbeh Emauzských učeníkov mi príde celkom vtipný. Ježiš mohol prísť a povedať: „Ahojte, som tu!“ Alebo ich zastaviť a všetko im vysvetliť. Ale On sa pýta ich čo prežili, ako vnímajú to, čo sa deje, a ide popri nich celú cestu, až kým sami nespoznali, kým bol. Keď sa zaujímame, pýtame a načúvame druhým, vlastne napodobňujeme Ježiša.

A teda ako na to? Ako vstupovať do rozhovorov tak, aby sa ľudia cítili bezpečne? Okrem súcitu a aktívneho načúvania pomáha tiež trpezlivosť a zvedavosť.

Súcit a aktívne načúvanie

Neverbálna empatia

Keď som bola na vysokej škole, počula som super skratku pre neverbálnu empatiu, ktorá nám môže pomôcť učiť sa načúvať lepšie. V slovenskej verzii je to PONOR.

Reprezentuje spôsoby, ktorými môžeme prejaviť empatiu – schopnosť vcítiť sa do druhého človeka tak, že budeme vidieť svet ako ho vidí on/ona. PONOR je o preukazovaní neverbálnej empatie:

P – Póza – Ak k tebe niekto príde na návštevu, cíti sa zrejme cudzo a neisto. V takom prípade namiesto slov o tom, aby sa človek usadil a cítil v pohode, vieš pocit bezpečia podporiť aj tým, že zrkadlíš jeho pózu. Keď sedí, určite si sadni. Ak stojí, stoj aj ty. Napodobni náladu, ktorú nastolil a ukáž, že je v poriadku, že tam proste len spolu ste a nič sa od neho nečaká.

O – Otvorenosť – Snaž sa držať svoj postoj celkovo otvorený. Žiadne prekrížené ruky ani nohy. Môže to byť celkom nepohodlné alebo nepríjemné, ale komunikuje to tvoju túžbu načúvať a dozvedieť sa o druhej osobe viac.

N – Nákloniť sa – Nakloň sa smerom k druhému človeku, nie od neho, bez toho, aby to pre neho bolo nejakým spôsobom ohrozujúce. Malo by to komunikovať, že si zaujatý, prístupný a chceš počúvať.

O – Oči – Pozeraj sa na človeka. Nedovoľ svojim očiam často blúdiť, ani keď premýšľaš nad tým, čo hovorí. Hľaď pevne a láskavo (ale nie príliš uprene). Čo tvoje oči druhému prezrádzajú?

R – Relax (uvoľnenosť) – Snaž sa zachovať svoje svaly uvoľnené a pokojné. Ak vyzeráš uvoľnene, druhému človeku tým komunikuješ, že si s ním rád, že je v prostredí bezpečnom pre rozhovor, a že si s konverzáciou v pohode. To často pomáha k tomu, aby sa pri rozhovore tiež cítil uvoľnene a slobodne.

Verbálna empatia

S verbálnou empatiou máme všeobecne viac skúsenosti. Jedna vec, ktorá v tejto oblasti dokáže naozaj pomôcť, je načúvať aj tomu, čo je pod povrchom slov – čo si ten druhý váži, po čom túži, čoho sa bojí,… Často je to nejaká emócia. Skús zopakovať a parafrázovať, čo počuješ a potvrdiť, či si porozumel správne.

Napríklad: „Znie to akoby si sa bála, že o toto priateľstvo prídeš – je to pravda?“

Ak toto niekto spraví mne, som úplne prekvapená a nadšená, ako super mi rozumie, a potom chcem o tom aicky hovoriť viac.

Trpezlivosť a zvedavosť

Podobne ako Ježiš pristúpil k učeníkom na ceste do Emauz s otázkou „O čom sa takto idúcky rozprávate?“, aj my môžeme ochotu načúvať vyjadriť tým, že sa pýtame otázky. Často však máme tendenciu pýtať sa uzavreté otázky (odpoveď je áno/nie alebo veľmi krátka informácia). Ja síce dostanem informáciu, ktorú chcem, ale ten druhý sa nemusí cítiť vypočutý. Preto ak chceme ísť viac do hĺbky, môže nám pomôcť cielene sa pýtať prevažne otvorené otázky. Dávame nimi druhému priestor, aby sa v konverzácii vybral smerom, ktorým chce on.

Otvorené vs. uzavreté otázky

Uzavreté: Kedy? Kde? Kto? Je? Sú? Máš? Príklady: Tvoj otec sa vždy hnevá? Máš nejakých priateľov, ktorým sa môžeš naozaj zdôveriť? Kde si vyrastal?

Otvorené: Ako? Čo? Prečo? (Povedz mi viac…) Príklady: Ako tvoj otec vyjadruje emócie? Povedz mi viac o priateľoch, ktorých máš v každodennom živote. Čo si mala rada na mieste, kde si vyrastala?

Bonus: Otvoreno-uzavreté otázky! Príklad: Ktorí ľudia ovplyvnili to, akú chceš mať vo svojom domove atmosféru? Potom môže nasledovať otvorená otázka: Ako to ovplyvnilo to, aký je tvoj domov teraz?

2 tipy od 2 tínedžerov, ako vytvoriť pocit bezpečia

  • Ak sa ťa opýtajú na tvoj názor, nezabudni dať priestor aj im a opýtať sa: „Čo si myslíš ty?
  • Rozhovor môžeš zakončiť otázkou: „Ešte niečo?“ (Máš ešte niečo na srdci, na mysli? Chcel/a by si k tomu ešte niečo dodať?) Buď pripravený na to, že odpoveď môže trvať dlho.

Fotografia: Bewakoof.com Official/Unsplash