Keď som bol na vysokej škole, viedli sme aj s kamarátom jednu zborovú skupinku, ktorú sme museli po čase ukončiť, pretože sa vedeniu lokálneho zboru nepáčil jej obsah ani formát. Vtedy som to vnímal ako obrovskú krivdu, ale keď sa nad tým zamýšľam dnes, bola to dobrá lekcia do života. A čiastočne bola vtedajšia kritika aj oprávnená. Naša vízia skupinky bola totiž postavená na jednej vlastnosti: ÚPRIMNOSŤ. Kritizovali sme všetko, čo robí zbor zle. A že sme toho našli veľa! Boli sme síce úprimní, hovorili sme, čo sa nám nepáčilo, ale chýbala nám pokora a schopnosť obrátiť zlé na dobré. Neboli sme pozitívni. Nehľadali sme, ako veci zlepšiť. Ako sa budovať a povzbudzovať navzájom k lepšiemu životu a nasledovaniu Krista.
Možno to poznáš aj ty. Žiješ v prostredí, kde sa stále šomre a kritizuje, ako veci nefungujú, ako je spoločnosť zlá a skazená, ako kresťania majú čím ďalej tým menší vplyv, ako sa vytrácajú kresťanské hodnoty, atď. Alebo, ako my, kritizuješ pomery vnútri cirkvi, farára, farníkov, cirkevnú politiku, atď…
Problém tohto prístupu je, že sme úprimní, ale nie sme pozitívni. Nebudujeme, ale iba rúcame.
Niekedy sa ale stretávam aj s opačným problémom, keď sa cirkev snaží byť pozitívna, ale neúprimná. Keď počujem niektoré pouličné evanjelizácie, alebo pozerám bohoslužby z nablýskaných modlitební, kde sú všetci poslucháči vyobliekaní podla najnovších trendov a všetci sa usmievajú od ucha k uchu, nemôžem sa zbaviť pocitu, že toto nie je cirkev pre všetkých, ale iba pre vyvolených, ktorí sa tvária, že žijú dokonalé životy. Že všetkým kresťanom sa musí dariť a život je len gombička.
Pravda je však taká, že cirkev nie je miesto pre dokonalých. Pretože nikto na svete takýto nie je. Pokiaľ sa tak tvárime, je to sebaklam. Pretvárka!
Bez pretvárky
Pokiaľ chceme byť úprimní, vedie nás to k skúmaniu našich myšlienok, emócií a motivácií. Ku konfrontácii toho, či naše reálne životy zodpovedajú tomu, čomu veríme a čo hlásame. Apoštol Jakub píše, aby sme sa usilovali o múdrosť zhora, ktorá je okrem iného zmierlivá, plná milosrdenstva a bez pretvárky (Jakub 3:17)
Áno, bez pretvárky!
Veľakrát sme úprimní k druhým, nemáme problém kritizovať druhých, ale nie sme ochotní pozrieť sa do vlastného vnútra a byť úprimní sami k sebe. Ježiš to zhrnul do výroku, ktorý hovorí, že smietko v oku brata vidíme, ale brvno v našom vlastnom oku nie (Lukáš 6:41 – 42).
Začni od seba
Ako teda môžeme byť pozitívni a zároveň úprimní?
Som presvedčený, že musíme začať sami od seba. Byť úprimní sami k sebe a k Bohu. Odovzdať Bohu v rozhovore s ním celé naše vnútro, všetky naše myšlienky a pocity, všetky pozitívne aj negatívne emócie.
Okrem úprimnosti ako hľadania múdrosti bez pretvárky nás však Boh povoláva k tomu, aby sme boli ľuďmi nádeje. Biblia je totiž plná zasľúbení, že On to s tebou nikdy nevzdá. Nikdy si nepovie, že s ním/s ňou už to nemá význam. Toto zasľúbenie mi dáva obrovskú nádej a napĺňa ma veľkou radosťou z toho, aký je Boh.
Viera nám dáva nádej, pozitívnu silu, ktorá nás motivuje k dobrým skutkom. Keď hľadíme na Boha a necháme sa ním sýtiť, zažívame radosť a pokoj, akú tento svet nemôže dať. Ako píše apoštol Pavol:
Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou (Rim 15:3).
Pravdivý aj milosrdný
Pavel bol skvelý vedúci, pretože dokázal úžasne povzbudzovať svojich učeníkov a veriacich v zboroch, ktoré založil. Bol vždy pozitívny, ale zároveň úprimný. Nebál sa poukázať na problémy, ale vždy ich dokázal pomenovať tak, aby ukázal aj na pozitívnu stránku, ako z toho von.
Áno. Pavel bol aj praktik. Ako správny vedúci nielen napomína a povzbudzuje, ale ukazuje aj cestu, ako môžeme byť pozitívni, aj úprimní. V 3. kapitole Kolosenským píše tieto slová:
“A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď preň ste boli povolaní v jednom tele. A buďte vďační!” (v. 15)
Bingo! Keď dovolíš Svätému Duchu, aby ťa obdaril jeho pokojom, máš vyhraté. Budeš pravdivý a zároveň milosrdný, budeš pozitívny a zároveň úprimný.
Čo je na tejto rade zaujímavé, je, že je písaná ako pasívny príkaz. Nech pokoj Kristov rozhoduje. Nemusíš robiť nič, iba nechať Božieho Ducha, aby pôsobil na teba a dal ti pokoj, ktorý tak potrebuješ.
Nechaj to na Boha
Nie je to zaujímavé? My si často veci hrozne komplikujeme. Ale tu nám Pavel píše asi toto: Prosím ťa ty nerob nič, nechaj to radšej na Boha. Stačí, keď ho pustíš do svojho vnútra a on už spraví svoju robotu. Nemusíš sa namáhať, on zoberie tvoje bremeno. Stačí, keď mu to dovolíš. Stačí, keď s ním budeš tráviť čas, rozprávať sa s ním a počúvať jeho hlas. Pravidelne. Každý deň. Môžeš začať práve teraz.
P. S. Nabudúce budeme pokračovať vo výklade verša Kol 3:15 a povieme si niečo o tom, ako si budovať zdravé návyky pre to, aby sme sa stali tvorcami a šíriteľmi pokoja. Zdrojom bude pre nás skvelá kniha Sacred Fire od kanadského katolíckeho teológa Rona Rolheisera.
Fotografia: Joshua Ness/Unsplash
