“A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď preň ste boli povolaní v jednom tele. A buďte vďační!” (v. 15)
V minulom diele sme hovorili o tom, ako byť úprimný a zároveň pozitívny. Končili sme práve touto Pavlovou radou veriacim do Kolos.
Buďte vďační!
Pavel identifikuje vďačnosť ako spôsob, ako nechať pôsobiť Ducha Svätého na naše srdcia a stať sa tvorcami a šíriteľmi pokoja. Táto vďačnosť nie je dôležitá len pre nás, ale aj pre ľudí, ktorí sú nám zverení a o ktorých sa staráme, pretože vďačnosť je nákazlivá. V tejto časti si vysvetlíme, čo vďačnosť znamená a aké má pozitívne dôsledky na to, aby sme mali správnu perspektívu na život.
Problém nesprávnej perspektívy
Najskôr sa však treba opýtať, prečo máme problém s vďačnosťou. Prečo sme nevďační? Prečo sa sťažujeme? Jedným z hlavných dôvodov je to, že máme zlú perspektívu na veci. Negatívne veci v našom živote preceňujeme a pozitívne podceňujeme. Máme latku spokojnosti postavenú tak vysoko, že akákoľvek odchýlka od našich nárokov na spokojný život nás privádza do nespokojnosti a nevďačnosti. Stále sme nespokojní:
Mám toho veľa! Mám veľa školy! Veľa práce!
Mám problém s rodičmi! S priateľom/priateľkou! S manželom/manželkou! S mládežou/so zborom!
Mám málo peňazí!
Slovensko je mafiánsky štát!
Čo očakávame? Raj na zemi? Skús sa opýtať, čo všetko by sa muselo stať, aby si bol naozaj spokojný. Mať dva roky prázdnin? Robiť iba to, čo chcem? A čo vlastne chcem? Iba pozerať Netflix alebo Instagram? Keď sa nad tým zamyslíš ozajstne, tak zistíš, že problém je inde ako v našich očakávaniach. Problém je v našom srdci. Nie sme vďační. Nie sme šíriteľmi dobra. Nevieme oceniť pravú hodnotu vecí, vzťahov, ľudí, prírody, Boha.
Daj dostatočný priestor k uznaniu dobra vo svojom živote
Jedna z mnohých psychologických definícií vďačnosti hovorí, že je to: „ocenenie za to, čo jednotlivec dostane, či už hmotné alebo nehmotné. Vďaka vďačnosti ľudia uznávajú dobro vo svojom živote… Výsledkom je, že vďačnosť pomáha ľuďom spojiť sa s niečím väčším ako oni sami ako jednotlivci – či už s inými ľuďmi, prírodou alebo s vyššou mocou. “
Psychológia uznáva pozitívne dôsledky vďačnosti na našu dušu. A čo je výsledkom? Získať správnu perspektívu, ktorá znamená spojiť sa s niečím väčším ako je moje ego. Vďačnosť nám pomáha uvedomiť si spojenie s inými ľuďmi, prírodou alebo Bohom.
Kanadský katolícky teológ Ron Rolheiser v knihe Sacred Fire píše o troch štádiách učeníctva v živote kresťana, ktorý zodpovedá trom fázam pozemského života. V prvej fáze, ktorú nazýva základným učeníctvom, čelíme úlohe nájsť si domov. Táto fáza zodpovedá životu mladého človeka, ktorý opúšta svoj domov a hľadá si vlastné miesto v živote, vyberá si svoju kariéru, zbor, priateľov, kolegov. Hľadá svoje miesto vo svete. V druhej fáze sa dostane do bodu, kedy sa začne viac zameriavať na druhých ako na seba. Začne pociťovať potrebu pomáhať druhým. Vychováva deti, vyučuje v zbore, odovzdáva skúsenosti. Túto fázu nazýva zrelým učeníctvom. V tretej fáze, konečnej, si uvedomuje svoju smrteľnosť a pripravuje sa na odchod z tejto zeme.
Viem, že sa asi zatiaľ nachádzaš v prvej fáze života, kedy si hľadáš svoje miesto vo svete a je prirodzené, že máš pocit, že ty rozhoduješ o svojom živote a o tom, kam sa budeš v živote uberať. Z vlastnej skúsenosti však viem, že čím skôr si uvedomíme, že potrebujeme žiť pre druhých a vnímať život ako dobrý dar, tým lepšie pre nás. Prečo? Lebo sa vďaka tomu učíme vyjadrovať vďačnosť a uznávať dobro v našom živote.
Byť vďačný = skutočne milovať
Rolheiser píše, že vďačnosť je jedna z najdôležitejších vlastností v druhej fáze zrelého učeníctva. Inak povedané – miera zrelosti je priamo úmerná miere vďačnosti, ktorú vyjadrujeme. Bez toho, aby sme boli vďační, nemôžeme byť zrelými učeníkmi, pretože bez vďačnosti sa nedokážeme tešiť z darov života, vzťahov, prírody, Božej vernosti a milosti.
A čo viac, bez vďačnosti nevieme ozaj milovať. Podľa Rolheisera platí, že najviac milujúci človek, akého poznáš, je veľmi pravdepodobne aj najvďačnejšia bytosť. Pretože ozajstná láska vždy pramení z vďačnosti. Naopak, “všetko, čo nazývame láskou, čo však nepramení z vďačnosti, tak bude nakoniec iba manipulatívne a sebastredné.” Znamená to, že pokiaľ neslúžime druhým vďačne, potom je naša láska falošná a sebestredná. Slúžime z povinnosti a očakávame za túto službu odmenu. Ako starší brat v podobenstve o márnotratnom synovi.
Verím tomu, že jednou z našich hlavných úloh na zemi je vyjadrovať vďačnosť a chválu nášmu Stvoriteľovi za dar života. Z vlastnej skúsenosti asi viete, že to, ako môžete najviac potešiť darcu, je to, že sa úprimne radujete z daru, ktorý ste dostali. Skutočný a láskyplný darca neočakáva odmenu za svoj dar, ale teší sa, keď vám môže urobiť ozajstnú a nefalšovanú radosť.
Páči sa mi, že v slovenčine darca na slovo ďakujem reaguje slovom: “VĎAČNE.”
Ja sám som v poslednej dobe neskutočne vďačný za našich rodinných priateľov. Je to rodinka, s ktorou sme sa zoznámili vďaka našim deťom, ktoré spolu chodia do školy. Naučili nás chodiť viac do prírody a tráviť v nej príjemný čas. Chodievame minimálne raz do týždňa do lesa. Som vďačný za to, že v Bratislave máme Malé Karpaty. Viem, nie sú to Tatry, ale samotná prítomnosť v lese je pre mňa jedným zo spôsobov, akým môžem vyjadrovať chválu Bohu za krásu jeho stvoriteľského diela.
Až dopíšem tento článok, pôjdeme večer zase spolu von na prechádzku. Nesmiem im zabudnúť poďakovať a vyjadriť vďačnosť, že sú naši priatelia a môžeme spolu tráviť čas. Pretože aj vďaka nim sa učím mať správnu perspektívu a vnímať život a ľudí v ňom ako dar. Ako Boží dar.
Na záver pár tipov a otázok k rozvíjaniu vďačnosti vo vlastnom živote a v učeníctve:
- Prečítaj si Kol 3:16 a 17. Dobre si pozri, kde sa tam spomína vďačnosť a ďakovanie.
- Opýtaj sa sám seba, nakoľko praktizuješ tieto formy vďačnosti spomínané v týchto veršoch vo svojom živote a nakoľko povzbudzuješ k vďačnosti ľudí, na ktorých vplývaš.
- Ako vieš povzbudiť svojich učeníkov k väčšej vďačnosti?
- Nakoľko sa venujete na svojich stretnutiach ďakovným modlitbám?
Fotografia: Priscilla Du Preez/Unsplash
