Pred časom sme sa venovali téme počúvania v sérii: Počúvam… Dnes by sme sa k nej ešte chceli na chvíľu vrátiť. Veríme, že aj tento článok od Wendi môže vytvoriť priestor na premýšľanie nad tým, ako reagujeme na tých, s ktorými sa rozprávame. Pripravme teraz svoje srdcia a počúvajme.
„Ja tiež!” poslucháč
Ak si čítal moje predchádzajúce články, možno si pamätáš, ako som hovorila o oblastiach svojho života, v ktorých som bola usvedčená, že robím veci z vlastnej sily, z „tela”, a bolo to tak pre mňa pohodlné. V tomto článku hovorím o ďalšej podobnej oblasti. Oblasti, pri ktorej som si až donedávna vôbec neuvedomila, že to tak robím.
Stalo sa ti už, že si pri rozhovore s niekým povedal niečo o sebe a ten druhý reagoval: „Ja tiež!” a hneď na to ti rozpovedal svoj príbeh? Na jednej strane, keď sa obe strany striedajú pri zdieľaní svojich skúseností, je to niečo, čo konverzáciu posúva vpred. Na strane druhej, možno sa ti pri takomto rozhovore už stalo, že poslucháč ťa až tak úplne nepočúval, a rozmýšľal skôr o tom, čo ďalšie by chcel povedať o sebe.
Aj ja som vinná ako „Ja tiež!” poslucháč. Uvedomila som si, že často pri počúvaní druhého človeka rozmýšľam nad tým, čo hovorí a ako sa to vzťahuje na mňa. Prečo? Prečo sa to stále musí otočiť na mňa? Myslela som si, že tak ľuďom ukážem, že rozumiem tomu, čo hovoria; že som tam bola tiež. Teraz však rozmýšľam, či som namiesto toho nechcela len vniesť do konverzácie seba, urobiť to celé o mne, vybudovať miesto pre seba.
Volá nás k tomu Biblia
V našej službe nás Pán Boh často volá k tomu, aby sme načúvali druhým. Ako môžem volať „Na toto potrebujem Ježiša!“ popri tom, ako počúvam? Ako sa môžem spoľahnúť na Jeho silu a spraviť to celé o Ňom namiesto toho, aby som to celé spravila o sebe? Biblia o téme načúvania a záujmu o druhých hovorí na dvoch rôznych miestach toto:
Jakub 1:19 „Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu.“
Filipanom 2: 3 – 4 „Nič nerobte z ctižiadostivosti ani pre márnu slávu, ale radšej v pokore pokladajte iných za vyšších od seba a nevyhľadávajte iba svoje záujmy, ale aj záujmy druhých.”
Pasca, do ktorej môžeme padnúť
Myslím, že by bolo dobré pozrieť sa na naše rozhovory. Keď sa stretávam s ľuďmi, možno na skupinke, alebo jeden na jedného, koľko rozprávania robím ja? A keď rozprávam, točí sa téma rozhovoru okolo mňa? Stáva sa, že do konverzácie prispievam tak, aby sa to otočilo k mojim príbehom, alebo mojim úspechom? Vsúvam nenápadné poznámky, aby som sa ukázala? Snažím sa zabezpečiť, aby som ja dobre vyzerala? Snažím sa všetkým ukázať svoje dobré vlastnosti, aby si o mne mysleli len to najlepšie?
Žijeme vo veľmi sebastrednej spoločnosti, kde takmer každý rozmýšľa najčastejšie o vlastných potrebách a túžbach. Zakladáme si na svojom imidži, pohodlí, statuse, svojej reputácii. Je to pasca, do ktorej je ľahké padnúť. V liste Filipanom v druhej kapitole nám verše 5 – 11 ďalej hovoria o tom, ako náš Spasiteľ, Ježiš Kristus, nepodľahol pokušeniu dať na prvé miesto seba. Stal sa ničím (verš 7). A vo verši 5 nám Pavol hovorí, že náš postoj má byť rovnaký, ako postoj Ježiša Krista. Uf. Veľmi nás to usvedčuje.
Sústreďme sa celou mysľou
Ako to tak môžeme robiť vo svetle našich vzťahov s druhými? Navrhujem, aby sme skutočne počúvali. Aby sme sa, ak niekto rozpráva, sústredili celou mysľou naozaj na to, čo hovorí. Keď skončí, opýtaj sa dobrú otázku o jeho príbehu, alebo ho vyzvi, aby sa vrátil k niektorej časti príbehu a porozmýšľal o nej. Nepridávaj hneď svoje „ja tiež”. Rozprávaj sa s človekom v striedavom dialógu o tom, čo ti práve povedal. Ukazuješ tak, že si mu naozaj načúval, že si ho počul, a že máš záujem o jeho život a o to, čo je dôležité pre neho.
Vždy tu bude aj čas hovoriť. Rozhovory majú byť dialógmi so striedaním oboch zúčastnených pri rozprávaní aj počúvaní. Tak sa navzájom spoznávame. A skupinky fungujú najlepšie, keď je každý zo zúčastnených ochotný zapojiť sa do konverzácie. Určite sa teda nesnažím povedať, že by sme mali prestať rozprávať.
Ale aby sme sa vrátili k tomu, čo nám Biblia hovorí v Jakubovi 1:19, potrebujeme si dávať pozor na svoje zvyky a vyhodnotiť, či sme rýchli, keď treba počúvať a pomalí, keď treba hovoriť, alebo je to u nás presne naopak. Potrebujeme tiež načúvať Duchu Svätému, a ak nás usvedčí, že nie sme rýchli, keď treba počúvať a pomalí, keď treba hovoriť, potrebujeme činiť pokánie, poslúchnuť a nasledovať Jeho príkaz, aby sme vyhľadávali záujmy druhých pred svojimi. Ľudia si vážia, keď sú vypočutí. Načúvajme.
