Na začiatku maturitného ročníka som si povedala, že nikdy nechcem byť učiteľkou. Je to predsa práca, ktorá je psychicky náročná a slabo finančne ohodnotená. Pán Boh však veľmi rýchlo premenil moje svetské zmýšľanie na to Jeho. A tak som si poslala všetky prihlášky na pedagogické vysoké školy. 

Práca učiteľa je dobrá príležitosť pomôcť veľkému počtu ľudí, ale najmä priniesť dobrú správu o Kristovi. Akým spôsobom sa to však dá uskutočniť? Práve tejto otázke sa budeme venovať v nasledujúcich článkoch. 

Inšpiroval ma sekulárny učiteľ Ron Clark, ktorý síce nepriniesol svojim študentom evanjelium, ale svojou prácou im preukazoval lásku a starostlivosť, spôsobom, ktorý mi pripomínal Kristovu službu. Počas posledných dvoch rokov môjho vysokoškolského štúdia ma Pán Boh čím ďalej, tým viac uisťoval o tom, že pri mojej práci bude so mnou, a že si ma chce použiť. Už neberiem prácu učiteľa ako slabo platené zamestnanie, ale ako poslanie od Boha. Poslanie niečo zmeniť.   

Slovenské školské prostredie

Ešte pred niekoľkými rokmi vládol na Slovensku komunistický politický režim. Konkrétne do roku 1989 si štát dával veľký pozor na to, koho postaví do úlohy učiteľa. Správcovia štátu dobre vedeli, aký veľký vplyv majú učitelia na výchovu budúcej generácie, na ich názory, morálku, atď. Počas komunistického režimu sa kresťania na pedagogické školy nedostali, učitelia nesmeli chodiť do kostola, dokonca museli hovoriť to, čo im vrchnosti štátu nariadili – často proti Bohu a cirkvi. Ak by sa na hodine učiteľ priznal k svojej viere, nie to ešte o nej rozprával, hrozila by mu prinajmenšom strata zamestnania, ak nie odňatie slobody.

Dnes je to však inak. Žijeme v demokratickom štáte, kde vládne pluralita názorov. Každý má právo veriť v to, v čo sa veriť sám rozhodol. Nikto nemá právo mu do toho zasahovať, ani ho za názor, či vieru odsudzovať. Ako je to so školami? Čo si môže učiteľ dovoliť povedať? Sila vplyvu učiteľov na žiakov je stále veľká, učiteľ by však mal vedieť, kde sú z právneho hľadiska hranice presadzovania jeho právd.

Mnohokrát sa mi stalo, že učitelia stavali celý predmet na ich vlastnom presvedčení, napríklad, že človek je len konečným vývojovým štádiom opice. S mojím kresťanským presvedčením som získala k celému predmetu odpor, pretože ma nútil myslieť si niečo, s čím som nesúhlasila. Preto aj kresťanský učiteľ by nemal nútiť svojich študentov, aby súhlasili s jeho presvedčením. Veď aj sám Boh dáva človeku slobodu rozhodnúť sa. Učiteľ môže ponúknuť žiakom pravdu, no je na nich, či sa rozhodnú ju prijať. V žiadnom prípade nemôže žiakov posudzovať podľa toho, či súhlasia s jeho názorom, alebo nie. 

Hranice

Napriek tomu, že v našej krajine je ústavou zaručená sloboda prejavu a náboženského vyznania, učitelia sú zamestnancami štátu. Musia preto dodržiavať pravidlá, ktoré im štát ustanovil. Do akej miery môže učiteľ hovoriť o Bohu a viere na vyučovacích hodinách podľa týchto dokumentov?

V prvom rade by však učiteľ mal byť citlivý na vedenie Duchom Svätým. Hodiny by mali byť vedené tak, aby Boha oslávili, to znamená odučené v poslušnosti. Porušenie zákona neprináša Bohu slávu. Mali by sme konať tak, aby sa o nás nedalo nič zlého povedať. 

Dávaj im seba za vzor dobrých skutkov; v učení dokazuj neporušenosť a dôstojnosť, (poskytuj im) zdravé, bezúhonné slovo, aby sa protivník zahanbil, nemajúc čo zlého povedať o nás.“ (Tit 2:7 – 8)

Kritériá prezentovania kresťanských názorov

Hoci nasledujúce body vychádzajú z Amerického práva, týkajúceho sa učiteľov, myslím si, že v nepísanej podobe platia aj na Slovensku. Náboženské záležitosti by mali byť prezentované:

1. Objektívne

Objektívny znamená – odosobnený, nestranný, bez predsudkov, faktický, vecný. Náboženské informácie by mali byť prezentované tak, aby učiteľov osobný názor nebol preferovaný. Nemal by na hodine získavať nových prívržencov viery. Učiteľ by sa mal taktiež snažiť zachovať neutralitu v diskusii a svoj protichodný názor prezentovať, len pokiaľ je to vhodné. Učiteľ by sa mal vyvarovať frázam ako: „Verím, myslím si,…“ Takéto výroky by mohli byť považované za subjektívne. Avšak, učiteľ môže povedať: „Podľa Biblie…“ Vtedy sa výrok stáva objektívnym, keďže sa odvoláva na iný zdroj.

Vyučovanie by malo byť inkluzívne. To znamená, že žiaci s akýmkoľvek pozadím, či vierovyznaním, by sa mali cítiť prijatí, vediac, že ich názory sú brané vážne.

Ježiš povedal svojim učeníkom, aby sa držali tohoto zlatého pravidla: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ (Mt 7:12) Keby ste mali vlastné deti, ktoré učí ateistický učiteľ, ktorý je presvedčený, že Ježiš bol len morálny učiteľ, ako by ste chceli, aby sa ten učiteľ správal? Asi by sme chceli, aby našim deťom podal vyrovnaný obraz nielen o ateistickom, ale aj kresťanskom pohľade na vec. Ak je to to, čo očakávame, mali by sme aj my podľa toho správať voči žiakom z nekresťanského prostredia.  

2. Nemá kolidovať s prácou na hodine

Žiaci a učitelia majú právo slobodne sa vyjadrovať, pokiaľ ich výstup nenarúša práva druhých, disciplínu, alebo chod hodiny. V školách sa dodržiavajú určité pravidlá, aby bola zachovaná atmosféra, vhodná na štúdium a prácu. Akékoľvek správanie, vrátane slovného, ktoré narúša učebné prostredie, nie je povolené. Pokiaľ slobodný prejav učiteľov, či žiakov nenarúša učebný proces, akýkoľvek prejav je dovolený.

Vyplýva z toho, že kresťanský učiteľ môže do lekcie zahrnúť náboženskú diskusiu, pokiaľ nekoliduje s prácou, ktorá má byť na hodine odvedená, z obidvoch strán: učiteľa aj žiaka. Napríklad také dovzdávanie životov Bohu na hodine by mohlo byť veľmi nevhodné, narúšajúce chod hodiny, možno nepríjemné pre svedkov aj aktérov, preto by sa malo uskutočňovať mimo vyučovacej hodiny.

3. Má súvisieť s učebnými plánmi

Prezentácia náboženských faktov v štátnych školách by mala zodpovedať učebným plánom a osnovám. Kresťanský učiteľ by mal byť schopný zakomponovať náboženské témy do plánu hodiny tak, aby súviseli s osnovami. Napríklad v prípade histórie: vplyv kresťanstva na dejiny; vplyv kresťanských autorov na literatúru, umenie, vedu, hudbu, filozofiu, atď. Učiteľ by si nemal robiť z hodiny náboženstvo, držať sa svojej agendy, ale v prvom rade učiť. To je úloha, ktorou ho Boh poveril.

„Môže však nastať situácia, kedy v rámci vysvetľovania svojho predmetu a v diskusií prídeme k bodu, v ktorom zvestovanie evanjelia ako objektívnej historickej skutočnosti je na mieste, je korektné a prirodzené. Tu rozlišujem „povedať evanjelium“ ako osobnú výpoveď za seba a ako objektívnu skutočnosť historických udalostí, záznamov v Biblii a podstaty učenia cirkvi, ktorá tu je ako fakt.” (Tibor Máhrik)

Môže sa taktiež stať, že nás samotní študenti požiadajú o „vysvetlenie nášho postoja“, vtedy sa môžeme legitímne podeliť o evanjelium. Na samotnej vyučovacej hodine teda nevzniká mnoho príležitostí povedať evanjelium v plnom znení, ale dostávame veľa možností, ako vzbudiť v študentoch záujem o evanjelium. Napríklad prostredníctvom diskusií, otázok, atď. Diskusia potom môže pokračovať ďalej, s tými, ktorí sa o tieto veci zaujímajú, napríklad cez prestávku.

V ďalšom článku sa pozrieme bližšie na osobnosť učiteľa a prečo je jeho osobný život dôležitý.

Články, ktoré budeme publikovať nasledujúce týždne, boli súčasťou záverečnej práce v Škole pre pracovníkov s mládežou v roku 2014.