Pavlov List do Galácie môžeme rozdeliť na 3 časti:

V 1. a 2. kapitole listu Pavol hovorí, že evanjelium, ktoré zvestuje, má priamo od Ježiša Krista, a preto má autoritu. Zároveň sa bráni pred obvineniami falošných učiteľov. (Je to osobná časť.)

V 3. a 4. kapitole Pavol vysvetľuje, aké je evanjelium krásne. Hovorí, že jediná cesta, ako obstáť pred Bohom, je cesta viery a nie skutkov. Poukazuje, že vierou sme Božie deti a nie otroci. Sme nový Boží ľud, a preto sa už nemusíme báť. (To je taká teologická, vieroučná časť.)

V 5. kapitole Pavol hovorí o tom, ako máme žiť, keď už poznáme krásu evanjelia. Sme už kráľovské deti, máme prístup na kráľovský dvor, ku kráľovskému stolu, tak sa už nemusíme a nemáme živiť odpadkami a túlať sa po smetisku. Vyzýva nás, aby sme robili pekné meno našej novej rodine. V 6. kapitole nám dáva konkrétne rady a usmernenia, ako žiť život. (Tieto dve kapitoly sú praktickou časťou.)

Pokora

Pavol je realista. Vie, že aj padneme, aj sa nám nebude dariť a preto vo veršoch 1 – 3 píše: „Bratia, ak by niekoho aj pristihli pri nejakom poklesku, vy, duchovní, napravte ho v duchu tichostia daj si pozor, aby si aj ty nepadol do pokušenia. Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. Lebo ak si niekto myslí, že je niečo, a nie je nič, sám seba klame.“

Pavol hovorí, aby sme žili krásne. A zároveň vie, že sa stane, že niekto padne. Ale nepozýva nás k tomu, aby sme to považovali za škandál. Aby sme ukazovali prstom. Ale hovorí, aby sme mu v duchu tichosti pomohli. Pokojne, s láskou, s rozvahou. A toto je Boží Duch – Duch tichosti, miernosti, pomoci. Ale duch škandálu, veľkých úst, to je duch tela. Keď budeme kričať, vytvárať škandály, vynášať zo spoločenstva, nikomu tým nepomôžeme.

Zároveň nás pozýva k pokore. Aby sme si dávali pozor, lebo každý môže padnúť. Aby sme si o sebe nemysleli viac, než je treba. Tieto slová potrebujeme počuť často. Častejšie, než si myslíme. Keď niekomu pomáhame, máme tendenciu pozerať sa na neho zhora. A to je rýchla cesta k pádu.

Pavol tiež hovorí, aby sme si navzájom pomáhali s bremenami, ktoré nesieme. Vtedy je vidno lásku. My si myslíme, že sme veľkí, keď veľa rozprávame a veľa vieme. V skutočnosti veľkí sme, keď veľa načúvame a pomáhame. John Ortberg hovorí, že len keď sa dostaneme k človeku tak blízko, že dokážeme zachytiť jeho bolesť, dokáže on zachytiť našu lásku a záujem. Najradšej by sme druhým pomáhali na diaľku. Aby sme sa ich nemuseli dotknúť, nemusel ani počúvať, ako sa majú, len im dať múdru radu a je vybavené. Ale takto to nefunguje. Práve takýchto rád bez skutočného záujmu má človek okolo seba veľa.  

V skutočnosti aj také kázne sú nanič. Kázne, kde je veľa teórie a málo skúsenosti. Kázne, kde je viac záujmu o vytvorenie dojmu, než záujmu o situáciu človeka.

Čo človek rozsieva, to bude žať

Ďalej vo veršoch 7 – 9 Pavol hovorí: „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život. V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať.“

Čo človek rozsieva, to bude žať. Tento princíp platí vo všetkom. Keď pustíme predmet, ktorý držíme v ruke, spadne na zem. Keď dáme ruku do ohňa, popálime sa. Môžeme neveriť v gravitáciu, ale tá platí. Môžeme neveriť v oheň, ale ten páli. A tieto zákony platia nielen v materiálnom, ale aj duševnom a duchovnom svete.

  • Keď sa povrchne, pyšne a sebecky správame k ľuďom, raz to budeme žať. Nebudeme mať priateľov. Nikto nám nebude dôverovať.
  • Keď nedáme svojim deťom lásku a pozornosť, raz keď vyrastú, nedajú ich oni nám.
  • Keď si nebudeme dávať pozor na zdravie, keď nebudeme zápasiť o dobré vzťahy, tak sa nám môže stať, že keď budeme starší, tak si budeme sťažovať a nadávať na Boha. Na to, aký máme ťažký život. Ale Boh môže povedať: a kde ste boli, keď som hovoril, že to, čo robíte, nie je dobré? Keď som hovoril, že čo človek rozsieva, to bude aj žať?

Niekedy je počuť starších, ako si sťažujú, že vnúčatá o nich nemajú záujem. Ale nikdy sa s nimi nehrali, nerozprávali, nevzali ich na výlet, nezaujímalo ich, ako sa majú. Nikdy ich nepovzbudili, a keď sa s nimi stretli, tak im rozprávali len o tom, ako ich bolia kĺby. A teraz by chceli, aby ich vnúčatá mali radi. Ale čo človek rozsieva, to bude žať.

Pavol tiež hovorí, aby sme neochabovali v činení dobrého. Ale je také ľahké vzdať sa. Chceli by sme vidieť výsledok hneď. Pavol však hovorí, že výsledok uvidíme až po čase. A možno niektoré uvidíme, až keď budeme stáť pred Bohom.

Mnoho ľudí sa sklame, zlomí si srdce a prestane šíriť dobro. Stanú sa cynickými, ľahostajnými a uzavretými. Všetko pekné spochybnia. Ale C. S. Lewis hovorí: „Milovať naplno znamená byť zraniteľný. Milujte čokoľvek a vaše srdce sa určite bude trápiť a pravdepodobne ho to zlomí. Ak sa chcete uistiť, že sa ho nič nedotkne, nesmiete ho dať nikomu, dokonca ani zvieraťu. Starostlivo ho zamestnajte koníčkami a drobnými pôžitkami. Vyhýbajte sa všetkým záväzkom. Bezpečne ho pochovajte v truhle svojho sebectva. V tej truhle — bezpečnej, tmavej, bez pohybu, bez prístupu vzduchu — sa však zmení. Nezlomí sa, postupne bude tvrdnúť, budovať si nepreniknuteľnú stenu a už ho nič nezmení. Ak chceme niečo pekné v živote vytvoriť, musíme si zvoliť cestu, že budeme aj sklamaní, že to bude bolieť. Pavol hovorí: „v činení dobrého neochabujte.“

Jedine Ježiš. Jedine viera. Jedine milosť

Na záver listu sa Pavol vracia k falošným učiteľom a tomu, prečo píše do Galácie list a hovorí: „Lebo ani sami obrezaní nezachovávajú zákon, ale chcú, aby ste sa dali obrezať a oni sa mohli vychvaľovať vaším telom. Ale, Bože, chráň, aby som sa aj ja vychvaľoval, ak len nie krížom nášho Pána Ježiša Krista, ktorým je mi svet ukrižovaný a ja svetu.“

Tento článok je od našich priateľov z chcemviac.com

Pokračuj v čítaní

Fotografia: Paz Arando/Unsplash