Odkedy si pamätám sa u nás každý piatok stretávala biblická skupinka, ktorú viedli moji rodičia. Keď sme boli mladší, niekedy prišli aj ďalšie deti, s ktorými sme sa mohli hrať. Najviac sa nám samozrejme páčilo, keď sme po skončení mohli nabehnúť do obývačky a vrhnúť sa na zvyšné občerstvenie. Niekde tam počas dojedania som sa rozhodla, že keď budem veľká, aj ja budem mať takú domácnosť, ktorá bude otvorená pre ľudí.

Myslím, že pohostinnosť a otvorená domácnosť sú dosť široké pojmy, a u každého z nás môžu vyzerať trochu inak. Ja som introvert, mám rada návštevy, no som radšej, keď o nich dopredu viem, aby som sa mohla patrične pripraviť. Niekto kvitne, keď jedna návšteva ešte za sebou ani nestihne zavrieť dvere a už dole pri bráne zvoní ďalšia. Môj obľúbený kresťanský autor raz na Instagrame povedal, že v prvom roku ich manželstva mali doma viac ako 200 hostí, ktorí u nich strávili noc. Wow!

Kto chce, výhovorku si nájde

Raz mi môj manžel povedal, že sa blíži finále Ligy majstrov (pre potreby napísania tohto článku som sa ho samozrejme musela opýtať, čo sa vlastne hralo). Ja na to, že fajn, príjemný večer by som si vedela predstaviť aj ináč, ale čo pre neho neurobím. No potom to prišlo. Vraj on skôr premýšľal, že by zavolal niekoľko chlapcov ku nám a spravili by si prespávačku. Prvých 10 minút som si naozaj myslela, že to nemyslí vážne. Veď ako by mohol! Máme dve malé deti, susedia nám už niekoľkokrát búchali na radiátor, keď počas pandémie live-streamoval chvály, v tej deň sme už mali dohodnutú návštevu u rodiny… a vedela by som z brucha vymenovať ďalších 10 dôvodov, prečo to vôbec nebol dobrý nápad. Ale on, s jeho povahou, zhodnotil, že to bude super, a že sa nemám čoho báť. A tak aj bolo. O všetko sa postaral, chlapcom pripravil raňajky, dokonca aj poupratoval a myslím, že aj pre nášho syna bol zážitok byť s chlapcami pri takej chlapskej udalosti a zaspať v ockovom náručí.

Kto chce, výhovorku si nájde. Nemám vlastnú izbu, moji rodičia by tomu nerozumeli, mám deti, nemám poriadok, nikto by ku mne aj tak nechcel prísť. No čo keby sme sa namiesto dôvodov, prečo sa to nedá pozreli na to, prečo by sme tak chceli žiť?

Ako to robil Ježiš

Neviem si predstaviť Ježiša, ktorý by bral misiu záchrany sveta ako prácu od ôsmej do piatej. Neviem si predstaviť, že by kázal iba v nedeľu doobeda, a uzdravoval zásadne v piatok o šiestej na vopred určenom mieste. Samozrejme viem, že Ježiš žil v inej dobe a v evanjeliách čítame, že sa mnohokrát utiekal do samoty, aby bol s Otcom. Ale ak by som mala za seba úprimne povedať, je pre mňa ľahké skĺznuť do nastavenia, že slúžim odvtedy dovtedy, tam a tam, odbije dvanásta hodina a ako Popoluška utekám domov.

Ježiš žil s ľuďmi. Čítame, že ich veľa navštevoval a často s ľuďmi jedol. Dokonca sa pri jedle odohrali niektoré veľmi dôležité udalosti, napríklad Ježiš na svadbe premenil vodu na víno (Ján 2), žena hriešnica Mu pomazala nohy a On jej odpustil hriechy pred očami farizejov (Lukáš 7), z pár chlebov a rýb zázračne nasýtil najprv 5000 a potom 4000 mužov (Matúš 14 a 15), rozhovor s Máriou a Martou o dôležitosti Jeho prítomnosti (Lukáš 10), Posledná večera, umývanie nôh, a varovanie Petrovi (Ján 13), čas s Emauzskými učeníkmi po vzkriesení (Lukáš 24), Ježiš sa zjavil pri Tiberiadskom mori a zázračne zaobstaral ryby (Ján 21). A to je len niekoľko príkladov. No pohostinnosť nie je len o napečenom koláči a dobrom jedle. Keď dvaja učeníci Jána Krstiteľa videli Ježiša, išli za Ním a spýtali sa Ho, kde býva (Ján 1). On povedal: „Poďte a uvidíte.“ Pozval ich, aby s Ním trávili čas, a aby videli ako žije.

Otvorenosť a zraniteľnosť

Táto časť môže pre nás byť obzvlášť náročná. Lebo byť na mládeži alebo doraste pár hodín týždenne je pre nás celkom príjemné. Môžeme si nasadiť masku, a byť niekým iným. No otvoriť svoju domácnosť cudzím ľuďom vie byť niekedy nepohodlné. Budú vidieť ako žijeme, ako sa správame k rodičom, aké knihy čítame, či ako sa staráme o veci, ktoré sú nám zverené. No práve táto otvorenosť a zraniteľnosť nám môže pomôcť budovať skutočný vzťah založený na úprimnosti a dôvere.

Raz som k nám zavolala jedno dievča z mládeže, aby sme boli trochu spolu, a trochu sa zahrala s Rubenom. Začal jej v izbe ukazovať všetky svoje hračky, a nezabudol vytiahnuť ani krabicu, v ktorej má také tie hračky, ktoré hrajú falošné melódie, chýbajú im kolieska alebo sú jednoducho divné. Viem, príklad možno pritiahnutý za vlasy, no niekedy sa cítim tak, že mám v svojom srdci krabicu, do ktorej si skrývam veci, ktoré nechcem, aby ľudia videli. Pozvaním na návštevu sa tento môj problém nevyrieši, ale aspoň robím prvý krok a pomaly otváram moju krabicu.

Ako to môže vyzerať

Jednoducho pozvi niekoho na návštevu. Urobte si čaj a buďte spolu alebo si zahrajte spoločenskú hru. Ak napríklad pripravuješ svadbu, určite ti rady pomôžu so skladaním servítok. Ak máš rád hudbu, tvoji kamaráti sa potešia spoločnému pozeraniu koncertu vo vysokej kvalite. Ak si v skupinke alebo tíme, zavolaj ich mať stretnutie u vás doma.

My sme zvykli mať u nás raz mesačne v sobotu stretnutie mládežníckeho tímu, ktoré vyvrcholilo spoločným obedom. Príprava pizze je skvelý teambuilding a jedenie hamburgerov jednoznačne prebúra všetky ľady. Nemusí to byť návšteva iba o sedení a jedení koláčika, môže to byť spoločná príprava občerstvenia či výzdoby na dorast, alebo umývanie okien tehotnej vedúcej skupinky. Možností je nekonečne veľa. Stačí sa rozhodnúť a skúšať, čo funguje u vás.

Pohostinnosť a COVID-19

Môže sa zdať, že teraz nie je práve najvhodnejšia doba písať o pohostinnosti. No dnes sa môžeš rozhodnúť a urobiť záväzok, že chceš otvoriť svoju domácnosť. Kým k sebe kvôli opatreniam nebudeš môcť nikoho pozvať, môžeš si zo svojej izby vytvoriť priestor, kde budeš s radosťou prijímať návštevy. Možno to bude znamenať hĺbkové upratanie zásuviek, vytlačenie fotiek, ktoré si už niekoľko rokov chceš zavesiť nad posteľ alebo vyriešenie otázky sedenia. Akonáhle to bude možné, pozvi k sebe niekoho.

Možno je pre teba jednoduché zvládať všetky opatrenia a byť viac-menej zavretý doma. No sú ľudia, ktorí to majú doma naozaj, ale naozaj ťažké, a táto pandémia je pre nich neznesiteľná. Práve pozvanie na návštevu môže byť pre nich svetlom, bezpečným priestorom, kde sa budú môcť slobodne nadýchnuť a načerpať. Prosím, neberme to na ľahkú váhu.

Recept na banánový chlebík

Pripravila som pre vás aj tento ultra jednoduchý, ale za to mega chutný recept na bananový chlebík, ktorým návštevu zaručene potešíte (ak sa teda pre nich nejaký zvýši).

  • ½ hrnčeka zmäknutého masla (115 g)
  • 1 hrnček cukru (200 g)
  • 3 vajíčka izbovej teploty
  • 1 lyžička vanilky
  • 1 a 2/3 hrnčeka preosiatej hladkej múky (200 g)
  • 1 lyžička sódy bikarbóny
  • ½ lyžičky soli
  • 1 hrnček rozpučených zrelých banánov (asi 2 banány)
  • ½ hrnčeka kyslej smotany (115 g)
  • ½ hrnčeka nasekaných orechov (pekanových alebo vlašských) alebo ½ hrnčeka nasekanej čokolády na varenie (60 – 80 g) – môžete úplne vynechať
  1. Rúru si predhrejeme na 175 °C a pripravíme si formu na chlebík, do ktorej vložíme papier na pečenie (poprípade bábovkovú formu, ktorú vymastíme a posypeme múkou).
  2. Rukou alebo ručným mixérom vymiešame maslo s cukrom, po jednom pridáme vajíčka a nakoniec vanilku. Dobre premiešame.
  3. Do toho preosejeme múku, sódu a soľ, všetko spolu poriadne premiešame. Pridáme banány, kyslú smotanu a orechy alebo čokoládu. Miešame, kým sa nám to nespojí.
  4. Vylejeme do formy a pečieme 60 – 90 minút. Vrch chlebíka bude tmavší a chrumkavejší, špajlou vyskúšame, či je upečený aj zvnútra. Nechajte aspoň chvíľku vychladnúť, chutnajte a ponúknite návšteve.

Fotografia: Miriam Šimočková