Som človek, ktorý má názor. Ak sa ma niekto spýta, čo si myslím o tom alebo onom, čo by mal človek urobiť, ako sa zachovať, takmer vždy mám na vec celkom vyhranený názor. Ono to v živote nemusí byť zlé, ale v službe možno aj áno. 

Prvýkrát som bola konfrontovaná s úplne iným, a povedzme si, oveľa biblickejším pohľadom v autobuse v Izraeli. Za mnou sedela moja kamarátka Susan z Kostariky a vedľa nej dievča z jej učeníckej skupinky, ktorá sa volala Marcía. Marcía rozprávala prerývane, anglicko-španielsky a na záver sa spýtala Susan: “So, what do you think I should do? Tak čo si myslíš, že by som mala teda spraviť?”

Susan bola chvíľu ticho a potom odpovedala (prepáčte mi za výraz): “Honestly? What I think is crap. Úprimne? Čo si o tom myslím ja, je úplne jedno.”

Veľmi ma to zaujalo a bez hanby som počúvala ďalej. “Ale čo môžeme urobiť, Marcía, je pozrieť sa do Písma, čo si o tom myslí Ježiš. Máme toľko záznamov v Biblii o rôznych situáciách, v ktorých sa On sám nachádzal, čo povedal, podľa akých paradigiem sa zachoval, že tam určite nájdeme odpoveď presne na tvoju situáciu.“

That’s it. Bola som z tej jednoduchosti a prístupu úplne hotová. A nadšená. Dal nám presný príklad na to, aby sme nasledovali Jeho šľapaje. Môj vlastný názor je…aby som použila krajšie slovo…nepodstatný. A ľudí, ktorých vediem, môže dostať do problémov, môžem propagovať svoje kritické myslenie, ale ako to človeku pomôže?

Možno si povieš, že to nie je prelomové. 

Ale úprimne, koľko tvojich odpovedí v učeníctve a vedení začína slovami:

Ja si myslím…

?